Dobrý večer
Píšem vám lebo si neviem poradiť. Prednedávnom môj priateľ a ktorým som od leta minulého roka, kúpil byt v okrese v ktorom býva, je to asi 35 minút od môjho bydliska. Chcela by som tam s nim ísť byvat ale problém sú moji rodicia. Sú proti tomu hlavne mamina. Bojím sa im to znova povedat. Mam 35 rokov tak už mám pocit že už chcem sa osamostatniť a skúsiť bývať aj s niekym iným ako iba doma. Doteraz som bývala doma. Nikam som nechodila a ani som nikoho predym nemala. Vzdy som robila iba to co chceli oni a to bola asi chyba. Teraz keď je možnosť ísť byvat inde tak neviem ako im. To povedať. Už som im to spomínala ale mamina o tom nechce ani počuť. Začne hrať na city že či už mi nie sú dobrí keď chcem odísť. A ze sa nemôžem vrátiť spat keďže je teraz táto karanténa. My by sme najprv chceli byvat iba dočasne a potom neskor aj trvalo. Neviem ako im to povedať ze chcem ísť vykusat bývať aj s iným ako iba s nimi doma. Chcem sa už osamostatniť skúsiť o com je skutočný život naučiť sa variť. Prácu síce nemám ale nájde sa. Vravia mi ze to nie je sranda ze treba aj žiť z niečoho. Ja to vsetko. Dobre viem. Ale mne ide hlavne o to byť s ním co j e teraz v čase tejto krízy nemožné. Nemôžeme sa stretávať. Ako im to vysvetliť? Toto vždy bude môj domov. Nechcem ich opustiť iba chcem vyskúšať iné bývanie to je všetko. Mam z toho obavy a stresy. V byte by som bola iba dočasne kým neskončí kríza potom by som sa vrátila. Nechcú o tom počuť. Problém je ten ze mu nedoveruju lebo malo chodil k nám ale poznajú ho ale asi nie dostatočne. Darmo im vysvetľujem že nemá nijaké zle úmysly. Neviem co robiť. Prosím poraďte ďakujem Monika.
Dobrý deň,
vyzerá to, že od rodičov požehnanie na samostatný život nedostanete. Je otázka na Vás, dokedy chcete žiť život podľa rodičov a kedy budete "dosť stará" aby ste im poďakovala za život a všetko čo vám dali a povedali že už ste z detskej role vyrástla a ak v nej ešte ostanete, udusíte sa. Nevýhodu máte v tom, že to vyzerá, akoby ste o rodičov mali prísť, akoby ste si musela voliť, či ostanete ich dieťaťom alebo budete mať normálny dospelý život. Ak správne čitam vek 35 rokov, tak premýšľam, ako dokázali rodičia takto extrémne spútať dieťa, prial by som si aby každý rodič vedel dieťa pustiť a podporovať na ceste k jeho samostatnosti Predstavte si váš život o päť rokov. čo sa stane, ak nič nezmeníte, nič neurobíte? Poriadne si to vybavte, kde ste, s kým, ako sa cítite, čo si o sebe myslíte, akým človekom ste? A akým by ste chcela byť? Môžete si aj lepšie uvedomiť, kto a ako spravil a robí, že medzi tými dvoma predstavami je taký veľký rozdiel a dovoliť si prežiť aj patričný hnev či žiaľ. Možno vám to pomôže sa rozhodovať a zbierať odvahu k vážnym rozhodnutiam, pretože sa mi zdá, že vás nejaké čakajú (konflikty patria k životu). Otázka je, ktoré by boli správne, myslím že na vašej ceste k samostatnému životu by okrem vytvorenia presnejšej predstavy, ako by mal taký váš život vyzerať, pomohlo aj spraviť si "brainstorming" rôznych iných možností, ako začať. Určite to bude chcieť najprv prácu a potom hľadať formy, niektorí ľudia idú najprv do podnájmu. Možno by to pre vašich rodičov bola schodnejšia alternatíva než rovno k partnerovi. Držím palce, aby sa vám darilo robiť rázne rozhodnutia ktoré sa iným nepáčia, aj aby ste našla u rodičov aj potom domov bez ohľadu na to, ako tie rozhodnutia dopadnú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
