reklama

Nezvládnam syna

Pridal/a Nervostka 8 dňa 12. 05. 2020 - 11:01

reklama

Otázka používateľa
Nervostka8

Dobrý deň,

Mám doma dvoch synov (3r a 10m).  So starším máme problémy. Od mala bol živší, nevedel sa pritúliť, posedieť na mieste ani 2 minúty. Rástol a ja som verila, že sa vekom trošku ukľudní. Narodil sa nám druhý syn a samozrejme sa to začalo stupňovať. To chápem, púta na seba pozornosť. Ale pre nás je to už neúnosné. 

Syn miluje pracovné náradie (kladivko, šrubovák, meter, píla -detské hračky) kvôli tomu nám začal ničiť nábytok, búchať, kde mu príde. Stále vrieska (čo pripisujem obdobiu vzdoru), ale najhoršie je, že nás vôbec nepočúva. Je jedno akou formou mu niečo poviem. Či ho o to pekne požiadam, či kričím, či mu pritom pozerám do očí.. úplne nás ignoruje. Uvedomujem si, že bude mať zrejme problém s pozornosťou. Pri rozprávaní sa snažím udržiavať očný kontakt. Chytím ho za rúčky a kľaknem si k nemu, aby sme boli na rovnakej úrovni. Ale to vôbec nepomáha. Vysmeje sa mi do tváre, vyplazuje jazyk, vrieska. Nato čo mu vravíme nereaguje. (Sluch má dobrý). Nevieme si s ním rady. Pokiaľ s ním chcem urobiť nejakú aktivitu, vrieska, že nechce to, ale to.... Vždy to dokončíme s nervami. Ubližuje mladšiemu bratovi, po 50x keď mu poviem aby to nerobil, už musím vrieskať, pretože nás má doslova "na háku". Už sa nám stalo asi 4x za pol rok, že ak ho náhodou nemám na očiach, tak sa po**** a poroztiera to po nábytku. Potom z toho má srandu. Vôbec ho to nemrzí. Musím priznať, že už viackrát dostal na zadok a dokonca sa ušla aj facka. Je mi z toho do plaču. Nikdy som nechcela svoje dieťa udrieť (aj keď to nikdy nie je silno)- hanbím sa zato a plačem, pretože ho nezvládame a nevidím žiadne riešenie ako tomu pomôcť. Hanbím sa s ním chodiť na návštevy, tam vôbec nepočúva. Takto sa správa v našej spoločnosti. Ak je so starými rodičmi je miernejší (nie úplne, ale je to rozdiel). Posledný mesiac sa mi začal zasa pocikávať aj 3-4x denne, raz denne sa bežne pokaká. Uvedomuje si to, ale jednoducho nemá čas. V noci plienku nemá. Viete mi nejako pomôcť? Ak to takto pôjde ďalej, skončím na liekoch ja. Ešte doplním, že od mala bol vedený k slušnosti (aj poďakuje, poprosí..) mal nastavené pravidlá, nemal všetko dovolené, no i tak je úplne nezvládnuteľný. Za akúkoľvek radu a pomoc Vám budem vďačná.  

Odpovedá
Ivan Vyskočil

Dobrý deň, 

z Vášho popisu vidno že ste o tom veľa premýšľala a skúsila ste aj veľa správnych vecí ktoré sa odporúčajú a napriek tomu sa stav nezmenil. Dokonca píšete že si tou blízkosťou vykoledujete vresk a vyplazovanie jazyka. Asi tušíte, že tu jednoduché riešenie asi nikto neponúkne. Znie to priznám sa záhadne a je to trochu skoro akoby ste popisovala rodičovskú nočnú moru (robím všetko správne a dieťa sa správa len horšie). 
Je možné že bude mať poruchu pozornosti alebo sa vekom budú dať rozoznať nejaké oslabenia či iné diagnózy (kde predpokladáme biologický základ ťažkostí).
Situácie ktoré sú takto výchovne neovpyvniteľné môžu mať aj iné zdroje, ak sa počas tehotenstva, pôrodu alebo doterajšieho žívota vyskytli nejaké traumatické situácie pre dieťa alebo pre vás (viac menších, dlhších, alebo veľká, odlúčenia, nehody, ohrozenia, výrazné násilie a napätie v rodine...), môže sa to podieľať na prejavoch dieťaťa, na celkovej jeho dysregulovanosti. Trauma má tendenciu sa sčítavať, takže narodenie súrodenca ako výrazne zaťažujúca situácia tie staré ešte zvýrazní (tzn. nemusí byť príčinou). Ďalší možný pohľad je transgeneračná trauma. Môžeme sa zamerať na hľadanie toho, čo niekto v rodine bol podobný v detstve (čo nahráva aj genetickej dispozícii), ale môžeme skúmať aj systémové hľadisko, je možné si na túto tému postaviť systém (rodinné konštelácie podľa Hellingera) a získať tak nejaké vodítka, odporúčam kombinovať s terapiou traumy (EMDR) kde sa zistenia dajú hlbšie spracovať (potenciálne aj s dieťaťom, ak sú nejaké traumy ktoré sa stali jemu alebo na neho mali dopad). 

V prvom rade však, než sa rodič vrhne do záchrany alebo riešenia problému dieťaťa, je dôležité si uvedomiť svoje vlastné rezervy a potreby a pracovať aktívne na vlastnej psychohygiene. A zabezpečiť si čo najviac zdrojov. Výchovne náročné dieťa je extrémny stres ktorý sa dotýka okrem vlastného pocitu neschopnosti a nedostatočnosti ako rodiča či človeka aj partnerského vzťahu (a iných). Je potrebné trvať na tom aby vám bolo zabezpečené zo strany partnera a blízkych čas pre seba (s malým kým je malý, ale čím ďalej tým viac aj samú so sebou). Je potrebné mať a opakovane vytvárať priestor na partnerský vzťah, jeho udržovanie a budovanie (tzn. hovoriť o tom čo sa nám deje vo vzťahu, nie výčitky, mať čas na príjemné spoločné chvíle a pod.), mať čas s partnerom sa rozprávať o výchove, jednak sa vyventilovať, jednak si potom aj premyslieť stratégiu ktorej by ste sa mohli držať. Partnerský vzťah sa tiež môže odrážať na prejavoch dieťaťa. A pravdepodobne sa nevyhnete odbornému sprevádzaniu (okrem spomínaného je možné využiť bezplatné konzultácie centier poradensko psychologických a získať podporu a sprevádzanie a poradenstvo a/alebo absolvovať napr. kuzry filiálnej terapie a zaviesť s dieťaťom hrové polhodinky ktoré by mohli pomôcť zmierneniu symptómov). Niekedy je užitočné byť v kontakte s rodičmi ktorí majú podobné zážitky (alebo deti s podobnou diagnózou ak sa niekedy nejaká ukáže v neskoršom veku). 

Odporúčam tiež najmä sama pre seba (ale aj s otcom ideálne) starostlivo hľadať a zvedomovať si situácie keď bola s ním dobrá spolupráca alebo príjemná chvíla. Prinajmenšom sa na neho častejšie chodiť pozerať, keď spí:).

Dúfam že v tomto nájdete aspoň nejaké čriepky inšpirácie pre svoj život a ďalšie smerovanie. Držím palce a prajem veľa síl. 

S pozdravom, 

Ivan Vyskočil

www.ivan-vyskocil.sk


reklama


reklama

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama