Veriaca vs. nevereriaci

betty, pamatam si ako moj otec ostaval doma, v kuchyni sa bavil s chemiou alebo robil plosne spoje a my sme s mamou sli do kostola. Do kostola sme chodili i so starou mamou, ked sme boli u nich na prazdninach alebo na vikend. Absolvovane vsetky sviatky, vsetky bezne sviatosti. Nemozem povedat, ze to bolo vzdy dobrovolne, ale ako vela veci, s odstupom casu vidim, ze zamer bol dobry, ozaj je prinosom vediet sa starat i o dusu, nenechat sa pohltit nedelnymi rozpravkami alebo neskor poopicovym nicnerobenim . Ked sme boli starsi, mali sme svoju kostolnu partiu a sem-tam nieco spolu podnikli a a vyske so do kostola tiez chodievala. Podla mna sa to da zosuladit. Ak by ste aj boli obidvaja silne veriaci, vobec to neznamena, ze pre vase deti by viera bola taka dolezita. Vela spravia skusenosti, vzor ale i vzdor a hladanie a nachadzanie. Svadba v kostole - treba sa porozpravat s knazom i priatelom. Pre niekoho je odverklikovanie par fraz riesenim, ked chce spravit partnera stastnym. Ide vsak aj o to, ci to bude vyhovovat tebe - ale to uz si naznacila aj sama, ze sa tou myslienkou zaoberas. Drz sa

betty, myslim, ze toto chce predovsetkym respekt. Z oboch stran. Ak tvoj priatel nechce ist do kostola, urcite by som ho neprehovarala, nevolala. Do kostola sa ma chodit vtedy, ked to tak clovek citi. Nie preto, lebo sa to patri, alebo preto, lebo moj partner to chce. To, ze budes chodit do kostola s detmi sama, nevidim ako problem. Je to totiz tvoja vec, ze chces a tvojho priatela vec, ze nechce. Deti tym tiez mozes ucit respektu a tolerancii. Poznam rodiny, kde to tak funguje.
Moj a manzelov vztah k viere je podobny. Mame uctu, ale do kostola chodíme len na svadby ci pohreby. To ale vobec neznamena, ze by nas sobas v kostole bol pre nas menej posvatny ako napr. pre teba. To nie je o chodeni do kostola, ale o moralke, o zodpovednosti, o laske.
Poznam aj dost ludi, ktori chodia do kostola a nespravaju sa tak, ako by sa mali. Preto si myslim, ze chodenie do kostola este nikomu nedal patent na slusny zivot.
Z tvojich slov mam taky pocit, ze by si chcela priatela preonacit. To sa neda, ver mi. Bud to citi, alebo nie. Netlac ho do niecoho, co mu je cudzie. Respektuj ho a poziadaj o respekt aj jeho. Pri dobrej voli sa to da. Ak je vsak ktokolvek do niecoho tlaceny, nie je to ani uprimne ani fer. A casom z toho zakonite vznika nespokojnost a konflikt. Drzim palce, nech u teba zvitazi laska.
Eva

"avšak straší ma predstava, že ak budeme mať jedného dňa spolu deti, on v nedeľu zostane doma a ja s nimi pôjdem do kostola sama.." a čo ak by to bolo tak, že bude chcieť aby deti ostali doma s ním a ty sama do kostola?
A nemohla by si ta urobiť to, na znak lásky, na znak toho že ho ľúbiš, že spravíš to, že nepôjdeš v nedeľu do kostola? (pretože toto píšeš o ňom, že on by to z lásky k tebe spraviť mohol)
sa na to pozri tak trošku ináč a hneď uvidíš čo za absordity chceš

Ja to čítam niekoľkokrát za sebou a uvedomujem si jedno - bude ti to veľmi vadiť a jemu nakoniec tiež, lebo ty už teraz vieš že tvoje deti budeš vychovávať vo svojom svete.
Lenže toto by malo byť spoločné a ty podľa všetkého veríš že on nakoniec pôjde s tebou a budete spolu v kostole a ty ho vlastne spasiš.
Možno je to všetko inak, lenže ja to tak vnímam.
Ja som išla do manželstva s tým istým odhodlaním a zaslepenosťou. Veľa som z toho ubrala a aj tak naše manželstvo stroskotalo. Žila som v ideáloch a to nebolo dobre, nechcela som vtedy vidieť pravdu aj z jeho strany.
Divné je to, že veril že sa s ním nikdy nerozvediem, lebo som nábožná a to sa predsa nerobí a tak ma nakoniec vydieral mojím presvedčením on.
Moje deti sú iba pokrstené a ja verím, ale úplne inak ako v čase mojej mladosti, moja viera je v mojom srdci.

Podla mna by ste mali byt v tomto za jedno, zasadny problem nieje ten ze nechodi do kostola ale ze je neveriaci. Manzelstvo je o laske, dovere, respekte a tolerancii. Bohuzial mam osobnu skusenost s veriacimi, ktori sa neustale snazia vnucovat svoje pravdy a nazory. A myslim si ze aj ty ho budes prehovarat v nedelu do kostola, ale ver ze ak clovek chce ist do kostola ma ist kvoli sebe a nie z lasky k partnerovi alebo aby mal klud alebo aby bol pokoj v rodine. Dalsia vec vychova deti, krst prijmanie , nabozenstvo v skole atd. Btw nie som neverecia len do kostala uz nechodim snazim sa respektovat a akceptovat kazdeho, nemyslim si ze jedine spravne nabozenstvo je katolicke

Ja nie som veriaca, MM je. Existujeme spolu uz 7 rokov ako manzelia. Vela sa rozpravame o tom. co si myslime, citime....toto pomaha vo vsetkom. A este dalsia vec, akceptovat to, ze manzelstvo je o kompromisoch......
Nebude s tebou chodit do kostola, ale moze byt pre teba fantastiky manzel a otec tvojich deti.....je na tebe ako velmi je pre teba dolezita tato cast tvojho zivota (lebo je to cast len tvojho zivota, nie jeho).

hlavne ma trápi že mu sviatok manželstva spečatený Bohom nebude taký svätý ako mne.
Odkial vies? POvedal ti? Ani sobas v kostole pred Bohom nezaruci, ako vazne to dotycni beru....je to len a len na nich. Ked sme sa brali my (v kostole) nemala som pocit, ze kdezto mam tu peciatku, budem ten vztah brat vaznejsie. Beriem ho vazne, lebo je to pre MNA dolezite a PODSTATNE a JA som si chcela MM ZOBRAT.
NIekedy mam pocit, ze ludia sa na kostolny sobas divaju ako na zaruku, ze na nas niekto treti dozera, tak sa budeme slusne spravat.....kde je potom ta nasa vlastna zodpovednost???

Kazdopadne vam obom fandim. Nebrala by som veci az tak tragicky. Ak je to pre teba ozaj velmi, velmi dolezite, tak si skus spisat jeho pre a proti a predstavit si, ze s tymto clovekom budes zit, aj ked s tebou nebude chciet chodit do kostola. To, ci to budes vediet akceptovat (stastna asi nebudes, ani spokojna, ale v zivote nie sme stastni ani spokojni s mnozstvom veci a napriek tomu ich akceptujeme) budes vediet hned. A na zaklade toho sa vies aj rozhodnut...

osobna skusenost, ja som vychovana v katolickej viere, s tym, ze rodicia do kostola nechodili, chodila som s babkou, zijem s otcom mojich deti uz 15 rokov, on sa oficialne nehlasi k ziadnej viere, najstarsiu dceru som dala pokrstit, nenamietal, bol so mnou v kostole, ked som sa farara (nie na SK) pytala na sobas v kostole, kedze manzel nie je pkrsteny, tak mi povedal, staci, ze vy ste, ten sobas v kostole, pred Bohom ma pre vas zmysel, nevidim dovod, preco by som nutil niekoho prijimat sviatosti, aby sa mohol zosobasit v katolickom kostole, sama som bola zaskocena jeho odpovedou, prijemne samozrejme...syn ma obriezku, lebo to patri k manzelovej kulture, nenamietala som...pokrsteny nie je, lebo tu, kde zijem momentalne sa mi sposob, akym je tu vedene prijimanie sviatosti, nepaci, nebudem sa rozpisovat, s muzom sa casto rozpravame o viere ako takej, viera vo vyssiu inteligenciu, osud, univers, nazvyte si to ako chcete, ale v jednom ma pravdu: preco potrebuju katolici pri predstierani svojich hriechov a ich nasledne odpustenie tretiu osobu, knaza, ktori to "sprostredkuje" Bohu? Ze by to bolo len o manipulacii, lebo ako vieme, spovedne tajomstvo sa kedysi hodne zneuzivalo a vyuzivalo v prospech politickych cielov a kontroly nad clovekom...osobne verim tomu, ze ak uprimne olutujes svoje hriechy, Boh si ta vypocuje, lebo ja nepotrebujem pocut od knaza rozhresenie, ze Boh mi odpustil, ako to on vie?! a na druhej strane, vela ludi, nie vsetci, sa vyspovedaju a nasledne opakuju tie iste hriechy, ved sa pojdem vyspovedat a knaz mi da rozhresenie.... viem, ze nie vsetci su taki

Nečítala som ostatné komentáre, my máme s mužom niečo podobné. pred svadbou sme sa dohodli, že mu nebude vadiť, keď budeme deti vychovávať v kresťanskej viere a tiež som sa presťahovala k jeho rodine, ktorá nieže by neverila, ale teda kostol nie je ich návštevné miesto. My už deti máme väčšie, tak Ti viem napísať, že platí to, čo sme sa dohodli, ja ho do kostola neťahám, o toleruje to, na čom sme sa dohodli, deti keď mali otázky, tak sme im to vysvetlili, že on necíti tú potrebu chodiť tam, akceptujú, dokonca synovia chodia aj miništrovať, všetko je o vzájomnom prispôsobení a tolerancii. Keď chceš, dá sa to. Viera ešte nikomu neublížila, iba pomohla a desatoro robí ľudí lepšími, aj keď neveria.

nuz 14 rokov s mojim drahym - on katolik, ja neveriaca - aspon v idoly jeho viery nie... sme spolu. rozdielny pohlad na svet je tym najmensim problemom, ktory nas v zivote stretol.
dcera je z priania svokry pokrstena, syn uz nie je. Manzel ani jeho rodina nase deti k ich vierovyznaniu neviedli, tak si ich vediem ja k tomu, v co verim ja.
co sa tyka mna a manzela, spociatku som mala nutkanie spoznat to, v co veri moj manzel, ale nakoniec som zostala pri svojom. ale urcite medzi nami nebolo take to - ak ma lubis, pojdes do kostola... ked manzela tie kostolne nedele drzali - tak som si spravila cas pre seba... ked ho to preslo, venoval sa nam s dcerou... ziaden problem. ale vydieracky ci manipulaciu stylu - ak ma lubis, pojdes so mnou - to nefunguje...ani z jednej strany

Milá Betty, nech čítam ako čítam, vidím tam aj pochybnosti v iných veciach ako kostolných. Nuž keď sa rozchádzate vo viacerých otázkach a odpovediach na tému život, ja osobne by som sa veľmi nehrnula do sobáša s týmto človekom. Nechcem tým povedať, že tvoj priateľ je zlý človek, ale je zrejme z iného cesta ako ty. Tvoje vnútorné ja sa búri, tak to počúvaj. Nechaj si ešte čas na to, aby si ho lepšie spoznala a potom uvidíš. Viem, hovorí sa to ľahko, ale ver mi, zažili sme to asi všetky, a len dlhoročne skúsenosti, t.z. skúsenosti s odstupom času to za nás hovoria. Ale súčasne tu odznela taká veta od eniXelka - o akceptácii. Ja osobne by som si ateistu asi ťažko zobrala, lebo určite by som netolerovala, že on ide v nedeľu trebárs na bicykli na turistiku a ja do kostola. Asi ťažko. Buď v sobotu večer spolu do kostola a v nedeľu spolu na turistiku, inak určite nie. Tolerancia áno, ale snáď nie vo všetkom. Tu predsa nejde o kostol ako budovu, ale o spôsob života. So všetkým čo k tomu patrí aj zlým aj dobrým. Na záver: úprimne sa ospravedlňujem, že som to takto napísala, a možno sa aj niekoho dotkla, ale takto to cítim a takto to budem cítiť do konca svojho života.

Nestíham všetko čítať, lebo o chvíľu mám povinnosti... ale večer sa k tomu vrátim. Táto téma zaujíma aj mňa. My sme s manželom spolu 21 rokov, pred svadbou sme spolu chodili 6 rokov. On je z katolíckej rodiny, ja nie som ani pokrstená. Svadbu sme mali v kostole - (áno, dá sa to, treba si vybaviť výnimku, ale ľudia o tom nevedia) po vyplnení pár formulárov a podpísaní prehlásenia, že budem manžela podporovať v kresťanskej výchove detí, sme dostali súhlas arcibiskupa. Kým sme deti nemali, manžel veľmi do kostola nechodil. Deti sme dali pokrstiť, starší už má za sebou aj 1. sv. prijímanie. Teraz chodievame na detské omše. Chodím aj ja... možno teraz silno veriaci híkajú, ako si to môžem dovoliť, ale nevadí. Deti vedia, že tatino je katolík a ja nie. Starší už špekuloval, že nechce chodiť na náboženstvo, lebo kamaráti nechodia, ale to je taký detský prístup. Rozprávala som mu, že ja som nechodila a teraz mi tie veci, čo sa tam učia chýbajú, aj tatino to potvrdil. Mladší je úplne opačný extrém - náboženstvo má rád, diskutuje so sestričkou, je zvedavý, vnímavý (naposledy diskutovali, či náhodou tie dobré víly z rozprávok nie sú anjeli, lebo veď tiež pomáhajú a sestrička bola z neho hotová, aj keď sa náboženstvo neznámkuje, napísala mu jednotku a pochvalu). Manželovi rodičia nežijú, párkrát sme boli v kostole s manželovou sestrou. Keď sme u mojich rodičov, nikto z toho "nerobí vedu", že ideme s deťmi do kostola. Deti vedia, že starkí nechodia a rešpektujú to. Máme známych evanjelikov, tí chodia do iného kostola, poznajú deti ázijcov, čo veria v iné boha. Je to všetko o rešpekte, tolerancii. A o hľadaní v sebe... niekto vieru nenájde, niekto sa s ňou rodí a niekto nájde v 50-tke. Momentálne som ja tá, čo v nedeľu popoháňa všetkých na omšu, lebo chlapci (všetci traja) by sa najradšej hrali alebo pozerali rozprávky
Ale všimla som si, že ženy otázku viery vnímajú citlivejšie, že je viac konfliktov tam, kde je žena veriaca a muž nie, ako keby to bolo naopak. Možno je to preto, že žena sa skôr potrebuje o tom porozprávať? Neviem si predstaviť, že by som manžela nútila/zakazoval mu chodiť do kostola. Také, že najprv pôjdeš so mnou do kostola a potom ja pôjdem na výlet? No, asi ťažko, nie je môj majetok... Môžme sa dohodnúť, že ma počká, kým prídem z kostola, lebo aj ja chcem ísť na výlet. Alebo ak teda na výlet nechcem ísť, tak nech ide sám a večer si môžme rozprávať, čo kto zažil. Ak niekto nevie/nechce akceptovať inú vieru partnera, tak nech sa radšej s ním rozíde, nebudú sa navzájom trápiť. Betty, porozprávajte sa o tom, ako si on predstavuje výchovu detí, chodenie do kostola, vysvetľovanie všeličoho (je veľa vecí, na ktoré sa deti pýtajú a dajú sa vysvetliť "kresťansky" aj "ateisticky"). Aby sa Ti nestalo, že o pár rokov Ti povie, že to všetko robil, len preto, aby si bola šťastná a mala vysnívanú svadbu v kostola, ale už na to nemá energiu/náladu a pod.

Betty, ja som sa touto otázkou zaoberala posledných niekoľko rokov. Ja som si manžela našla prostredníctvom zoznamky na nete. keď som sa zo začiatku dívala, aká "je ponuka" tak mi až tak nezáležalo, či bude veriaci alebo nie. Po pár osobných stretnutiach som si už bola istá, že musí byť veriaci. Ako už písala Iwa, s vierou sa niektorí ľudia narodia a ja patrím medzi nich, preto som si nevedela predstaviť ako by sme fungovali - ja modliaca sa, zvyky na vianoce, na veľkú noc a podobne a on bez záujmu a zvykov v oblasti viery.

Vďaka Bohu sa mi podarilo nájsť manžela, ktorý je veriaci, možno niekedy viac ako ja. A je to perfektné!!!

určite je to téma, ktorú si treba "prehovoriť" zo všetkých strán a dohodnúť sa ako to bude fungovať.

Držím Vám palce.

Lucka

Ahoj Bety, ja len poviem postrehy z mojho okolia.Moji priatelia su veriaci,a je vidno v style zivota ako su zjednoteni. Tiez som pracovala v konferencnom centre, ktore patrilo jednej cirkvi- letnicnej, no tak krasne rodiny,priznam sa- az zavidela som :),aky su stastni a ako ziju vieru a naplna ich to radostou a pokojom.No dalsi postreh je,ze manzelstvo veriaci-neveriaci (co je pripad aj mojich surodencov),ak viera u veriaceho nie je hlbsia, tak sa prisposobi,a ostane len pri tom chodeni do kostola,a aj deti-uz dospele,nemaju taky zaujem o vieru. Tiez som svedkom rozvodov atd...Suhlasim s ostatnymi,co tu pisali, ze je to individualne,a ak je clovek inteligentny, tolerantny, otvoreny,komunikativny,a miluje tak sa to da.Ja som slobodna a za seba poviem ze mam zakaz zalubit sa do neveriaceho (ale kto vie) :)))..v zahranici som sa zoznamila s roznymi narodmi,nabozenstvami,rasami,ludmi s roznou sexualnou orientaciou a bolo nadherne ako sme sa vedeli porozpravat, zabavit a respektovat..Ale kedze som uz starsia a nejako uz nemam naladu filozofovat o zivote,a rozoberat rozne odlisnosti ako za mladi :)),tak rada by som si dopriala niekoho kto zmysla podobne ako ja, aby sme si boli blizky aj v nabozenskom smere,lebo to tvori velku sucast mojho zivota.Mozno teraz si tolerantna a nenasilne chces len ponuknut to co teba naplna a mas z toho radost,ale neskor..Urcite sa porozpravaj. Prajem ti aby si bola spokojna a stastna v zivote.

Neriešila som nič podobné pred svadbou. Svetonázor by mal byť partnermi vzájomne rešpektovaný, výchova detí sa tiež dá zosúladiť, napokon - deťom by sa mala ponechať možnosť slobodne sa rozhodnúť, či a čomu budú veriť. Napokon - ten sľub, ktorý katolíci páčia zo svojich ovečiek pri svadobnom obrade (že budú deti vychovávať v katolíckej viere), je zabezpečovanie nových ovečiek, aby sa cirkev mala dobre...nič iné. Viera nemusí mať s kostolom vôbec nič spoločné.

betty, napíšem ti moju skúsenosť.
Nebola som vychovávaná vo viere od malička. Mala som 18 rokov a veľmi nepeknú autohaváriu, z ktorej som akoby zázrakom vyviazla len s malým poranením. Kamarát také šťastie nemal. Vtedy som sa k Bohu dostala. Začala som sa o všetko veľmi intenzívne zaujímať. Veľa som čítala, chcela som vedieť, čo jednotlivé liturgické úkony symbolizujú, myslím, že som vieru naozaj silno prežívala.
Po nejakom čase som sa zoznámila s chlapcom, ktorý bol iného vierovyznania, ale bol veriaci (znamenalo to pre mňa veľa). Bola som naozaj rada. Prvý problém nastal, keď sme chystali svadbu. Ja som chcela v katolíckom kostole, keďže v inom kostole by "nebola" v súlade s následnými cirkevnými záležitosťami (prijímanie, krst detí a pod.). Môj partner chcel mať vo svojom. Nakoniec sme mali "v našom". Druhý problém nastal po narodení detí. "Svadbu sme mali v tvojom kostole, deti nech sú pokrstené v mojej viere", žiadal. Pritom vedel, že to bol dôvod, aby sme sa sobášili v katolíckom kostole, aby som deti mohla pokrstiť podľa svojej viery. Nehovoriac, že jeho viera nebola taká intenzívna, ako v tom čase moja. Ďalšie problémy boli každú nedeľu, sviatky...ja som chcela ísť do kostola, on niekde mimo...alebo bolo potrebné dohliadať na variaci sa obed...Proste stále zle. Teraz už spolu nie sme. Viera nebola hlavný dôvod nášho rozchodu, ale určite svoju úlohu zohrala.
Teraz mám partnera neveriaceho. Nemáme spolu deti, ale myslím si, že by to v mnohom bolo podobné.
Čiže...ja sa prihováram za rovnaké vierovyznanie. I keď...ani to nezaručuje, že budete jednotní. Bude záležať od intenzity náboženského života a určite aj od vašich pováh. Muži sú vo všeobecnosti asi menej takí "bigotní", ako ženy.
A ešte mám jednu perličku. Mala som tetu. Ona evanjelička, ujo katolík. Nemohli mať deti...pre mňa dosť zaťažkávacích momentov. Prežili spolu nádherný život, plný úcty, porozumenia. Spoločne sa dožili dlhého veku a v ich očiach bolo stále vidieť lásku

clovek nemusi chodit do kostola a stale moze byt z neho slusny clovek...to neni o tom ze ked chodim do kodtola som slusny clovek..do kostola moze chodit aj uplny hulvat kroty tiranizuje svojich najblizsich a co s toho?

ja som bola od malicka vychovavana k viere mam vsetky sviatisti od krstu az po birmovku a do kostola nechodim to neznamena ze som horsi clovek ako ti co tam chodia..kazdy ma svoju vieru veri v nieco ine a o neznamena ze musim bt kazdu nedelu v kostole....ano aj ja s mojim priatelom chceme mat svadbu v kostole to ale neznamena ze tam budem chodit a potom pachat zlo..je tona kazdom,,,,,ja som veriaca verim ze tam boh je ale to neznamena ze budem v kazdu nedelu nasackovana v kostole...to ze chodis do kostola ta svetticou nespravi zalezi na tom ako zijes...treba zit podla desatora..nezabijes nezosmilnis,.,neznamena ze som horisa veriaca ked tam nechosim...ked vidim co sa v cirkvi deje ani sa mi tam nechce.,...aradsje ppojdem sama na hrob mojho dedka a pomodlim sa za nho a za seba a za vsetkch...jeto len a len na tebe...tiez je kopu dolezitch veci co cirkev zamlcuje studovala som dejin umenia a tiez cirkev nie su svatuskari..su to maniulanti ludi ...
tiez mna krstil dekan a moja mama chcela aby som sa volala dagmar ale on ma neche okrstit...povedal ze to neni slovenske meno.....no kde sme ked sa deti v dnesnej dobe volaju kadejako...a dalsia vec co zneuzivaju male deti aby sa ukojili tiez by im mali popustit nech sa mozu zenit tiez by mohlo byt menej zneuzitych deti,,,a tiez maria magdalena bola uplne vynechana z historie ako jezisova zena????kde sa o nej pise??prieom jezis ju mal za zenu a mali solu deti??vedia to normalny nabozensky ludia??
nie oni veria iba v to co im ta debilna cirkev povie...tod vse a do mna cirkevnici....ano ste taky super ze chodite kazdu nedeludo kostola ale nerobite3 to co by ste mali..talze ako sa hovori polda teba sudim teba...a tiez nas farar co nas pripravoval na birmovku bol ,,taky mudry,, ze kazdu hodinu co sme ho ali vedel neico ine trepal kravin o prave a medicine ze kazdy vitamin skodi a tak...pytala som sa otca na to co je doktor a ten povedfsal ze vitaminy su vitaminy a ze dodavaju telu to co potrebuje..a tiez neverim v to ze rodina co ma milion deti co icb rodi na pockanie a potom su chudaci nezaopatren..... tiez som mala diskusiu s kamoskou co je veriaca ze chce mat kopec deti a ja jej hovorim ze s coho bud zit ..a ona ze z lasky,....a ja ze vela stastia..pretoze v dnesnej dobe je to smutne ale je t tak to bohuzial nestaci

Ja sa ešte pristavím pri tom, kde si písala o pochybnostiach pred svadbou či je to ten pravý a zaznela tam odpoved v komentári, ktorá ma neskutočne zaskočila.
Dotyčná si bola na 100% istá a ani ju to nenapadlo.
Už vtedy som ti chcela napísať, že je to taký závažný krok že každý by si tu otázku mal dať, lebo je to veľké rozhodnutie. No myslela som že to len ja tak vnímam, ale za tých pár dní som hovorila s ľudmi, ktorí su 56 rokov svojí ale aj inými a každý mi povedal že ešte aj pred oltárom sa pýtal sám seba - je to správne, takto to chcem?
Takže som sa rozhodla toto napísať. Závažná vec potrebuje aj súhlas srdca a teda samoopytanie.
Nech sa rozhodne akokoľvek, prajem ti veľa spokojnosti vo svojom živote.

Ja ani manžel nepatríme k žiadnej cirkvi, nie sme ani pokrstení ani zosobášení v kostole. Ani naše dieťa. Napriek tomu chodí na náboženstvo, lebo chce. My to rešpektujeme. Sám si to vybral. Doma ho k tomu nikto nevedie ani iní príslušníci rodiny. Občas príde odtiaľ s divnými, resp. netolerantnými názormi, tak to doma preberieme aj z iného nezávislého uhla pohľadu. Nech sa rozhodne sám.
Podľa mňa by náboženstvo nemalo byť vyučované takým štýlom ako je to teraz, t.j. prípravy na sviatosti - toto by si mali rodičia riešiť mimo školy. Podľa mňa by náboženstvo malo byť vyučované v štýle spoznávania náboženstiev celého sveta, o každom nejaké základné informácie, niečo z histórie a súčasnosti, aby sa deti učili tolerancii aj k iným vieram ako je tá ich. Myslím, že následkom by bolo oveľa menej konfliktov kvôli viere aj takých ako teraz riešiš ty so svojim partnerom.
Osobne považujem ateistov za oveľa tolerantnejších ľudí, lebo im je jedno, kto je akého vierovyznania.

Dashka mi pripomenula, že k náboženstvu patrí aj cirkev bohužiaľ... Keď sme vybavovali svadbu, tak som sa stretla so všelijakým prístupom kňazov ku mne ako k neveriacej a väčšinou to nebol milý prístup. Jeden bol obzvlášť... ani to neviem nazvať, nakoniec sme sa s drahým na ňom smiali... sedeli sme obaja oproti kňazovi a ten sa so mnou priamo nerozprával. Keď niečo po mne chcel, obrátil sa na drahého, že "Povedzte slečne..." a prvé, čo ho zaujímalo, keď šiel drahý na spoveď, či som tehotná (nebola som, ale aj tak nás prišiel o polroka skontrolovať, keď sme boli u svokrovcov na dedine), iné hriechy boli úplne zanedbateľné.
Keby som sa nebola stretla s kňazom, ktorý sa so mnou normálne bavil, poradil nám aj výnimku so svadbou a vysvetlil, že vieru treba v sebe nájsť a nikto človeka nemôže súriť a tlačiť do toho, tak som mohla byť už teraz pokrstená a zároveň znechutená a do kostala by som chodila len z povinnosti alebo vôbec. Takto tam idem rada, môžem sa s deťmi rozprávať a spolu hľadáme. Tak mi to dlho trvá... No a čo?
Betty, možno sa aj Tvoj priateľ stretol s takýmto nepríjemným prístupom zo strany cirkvi a preto má blok. Ver mi, že keď na Teba pozerajú ako na niečo menejcenné alebo máš pred očami kňaza, čo "vodu káže a víno pije", tak je ťažké pridať sa k takej "skupine". Jasne, že nie sú všetci takí, ale stačí zopár a človek je z toho smutný a znechutený.

My s manželom sme začínali opačne - on veriaci, z veriacej rodiny, ja nepokrstená, kde moji rodičia boli vo viere vychovávaný, ale doba urobila svoje - otec chodil do kostola na sviatky (doteraz) a mama je už neveriaca. Ja s bratom sme neboli vychovávaný vo viere - boli nám podávané iba základné informácie.
Môj manžel ma priviedol ku viere - ako 20. ročná som bola pokrstená a prijala som všetky sviatosti (manžel - vtedy môj priateľ chodil so mnou na náuku ...). Po uzatvorení manželstva sme sa presťahovali do veľkého mesta a padli do veľkého kolobehu práca - domov - práca. Nejak sme v tomto kolobehu nič iné nestíhali, tak nejak sme do kostola chodili len cez sviatky.
Keď sa nám narodil starší syn, tak sa to zmenilo. Začala som s ním od malička chodiť do kostola, manžel proti tomu nič nemal, ale nechodil s nami pravidelne - chodil občas, (ako on sám hovorí, verí ale má trošku problém s niektorými príkazmi cirkvi - ľudí nie Boha). Teraz máme už aj druhú dcérku, obidve deti sú pokrstené - to bolo samozrejmé aj pre manžela, chodím s nimi do kostola ja, a ocinko občas, (chodí na týždňovky tak cez víkend dorába domček, kde sme sa nasťahovali). Deti to nejak neriešia. Syn má 5 rokov, berie ako samozrejmosť že ideme do kostola, ak rieši že sa mu nechce, tak to nie preto že nejde tato, ale preto, že sa chce akurát hrať,a lebo pozrieť rozprávku, ale to býva málokedy.
Nikomu nič neprikážeš, ja sa manžela vždy len opýtam či ide s nami, a buď povie že áno, alebo nie a ja jeho rozhodnutie rešpektujem - ak odpovie že či chcem aby išiel tak mu poviem že áno a ide.
Podľa mňa to že mu rozprávaš čo je na omši a že na neho netlačíš je fajn. Ak sa ľúbite, ste tolerantný k svojím prístupom k viere, tak to môže bezproblémov fungovať.

Veľmi veľa sa tu popísalo o viere,o manželstve cirkvou posväteného, ako aj o manželstvách, ktoré "cirkvou posvätené" neboli. V každom príspevku bol kus pravdy. Moji rodičia stáli pred Bohom a prisahali si ...všeličo... A ja - ich dieťa som sa neraz "Ježiška, neskôr Pána Boha pýtala:
- Pane Bože, vidíš nás ako trpíme - otec alkoholik mlátil maminku aj nás--ako to môžeš dopustiť?
- Neskôr som sa vydala za "neverca", ktorý len pre "radosť svojej mamy a krstnej mamy" chcel mať sobáš v kostole. Nesúhlasila som. Prečo ? Lebo mi to prišlo falošné voči Bohu /keďže neveril, len chcel urobiť radosť"
- Exmanžel ....je exmanžel
Vydala som sa druhýkrát.Ja verím, môj druhý manžel verí--ale nie tak, že by sme chodili "Pána Boha do kostola za nohy ťahať". Veríme srdcom.
- Chcela by som všetkým dať do pozornosti, čosi, čo mi veľmi pomáha, keď si myslím, že nám to v manželstve "škrípe". Toto mám viditeľne zavesená u nás doma, a verte, že to pomáha-:)
MANŽELSTVO SAMO O SEBA NIE JE ANI DOBRÉ, ANI ZLÉ. JEHO ÚSPECH ČI NEÚSPECH JE JEDINE V NÁS.
Nie je v tom citáte ani slovko o viere, Bohu....
A máme spolu s manželom "našich 7 + 2 deti". Myslíme si, že sú vychované dobre, v úcte a láske k životu, blížnemu svoju.
A prepáčte, nikoho sa týmito nasledujúcimi riadkami nechcem dotknúť: ALE, keď dodržiavaš v živote posledných 9 prikázaní, žiješ a si človekom. V opačnom prípade niečo nie je v poriadku, niekde v minulosti /trebárs v tvojom detstve sa stala chyba/, ale ty ako dospelý jedinec si zodpovedný sám za seba, neskôr za svoje deti...a s tým viera či "neviera" nemá nič spoločné....

Ahoj,
u nás je to rovnaké - ja (manžel) do kostola moc nechodím, moja manželka je naopak hlboko veriaca. Napíšem ti teda z vlastnej skúsenosti. Sme manželia 12 rokov a množstvom vecí, ktoré uvádzaš, sme si prešli.

Je veľmi dôležité aby boli dvaja vo vzťahu rovnakého vierovyznania?
- V prípade, ak sa jedná o úplne odlišné vierovyznania (napríklad kresťania vs. moslimovia), tak to fungovať nebude. Každopádne si uvedom, tvoj manžel nemá inú vieru. Predpokladám, že pochádza zo Slovenska, takže mu kresťanstvo ako také nie je cudzie. A keďže je pokrstený, z pohľadu cirky je len "nepraktizujúci".

Ale pýtaš sa, či to bude fungovať alebo nie? Záleží na vás dvoch a schopnosti VZÁJOMNEJ tolerancie. Je veľa oblastí života, kde to môže škrípať a tieto by ste si mali prediskutovať určite pred svadbou, respektíve čím skôr, lebo možno tak tvrdo narazíte, že to až zabalíš .

A nie sú to len otázky, či sa ide v nedeľu do kostola alebo nie a čo povieš deťom. Ak do toho spolu idete, je treba si uvedomiť, že si to bude vyžadovať mnoho kompromisov a preto by ste si mali obaja spraviť zoznam a vyznačiť, v ktorých veciach viete, že nemôžete ustúpiť a ktoré ste ochotní tolerovať, aj keď sú povedzme proti vášmu presvedčeniu.

Tu je začiatok takého zoznamu, každá strana by si mala doplniť témy, na ktorých jej záleží a potom ich dôkladne prebrať:

- Chodenie do kostola, vrátane detí.
- Výchova detí vo viere (krst, sväté prijímanie, birmovka, ...)
- Účasť na iných kresťanských aktivitách (napríklad manželské stretávky v kostole a pod.)
- Slávenie sviatkov (Vianoce, Veľká Noc, ...)
- Otázky sexu, povolené sexuálne praktiky, erotické pomôcky a pod.
- Otázky antikoncepcie (aké formy ste vôbec ochotní pripustiť a za akých okolností)
- Deti - koľko, kedy, čo v prípade ak sa vám nebude dariť otehotnieť...
- Názory na spoločenské témy (homosexualita, KDH a pod)
- a mnoho iných

My sme absolvovali predmanželskú prípravu v Univerzitnom pastoračnom centre v Mlynskej doline v BA a bolo to naozaj veľmi dobré. Trvalo to asi 2 celé dni a riešili sme horeuvedené témy. A ver tomu, že v každom cykle sa našlo zopár párov, ktoré si to následne rozmyslelo . Viedol to Milan Bubák, ten však už pôsobí v Ríme - každopádne by som skúsil v týchto končinách, pretože kňaz, ktorý celý deň pracuje s mladými má oveľa viac pochopenia ako nejaký dedinský farár, ktorý väčšinou rieši staré babky. Nám dal na záver "potvrdenie o absolvovaní prípravy" a farár v našom kostole to uznal - boli sme s ním len na jednom prípravnom stretnutí vypísať papiere.

Na záver len praktické odpovede na povzbudenie:

Ľúbim totižto muža, ktorý neverí a nechodí do kostola, aj keď je pokrstený a mal aj prvé sväté prijímanie.
- Pre vaše manželstvo nie je podstatné či chodí alebo nechodí do kostola, ale práve to, že ho ľúbiš (a že on ľúbi teba).

...avšak straší ma predstava, že ak budeme mať jedného dňa spolu deti, on v nedeľu zostane doma a ja s nimi pôjdem do kostola sama. Deti sú veľmi vnímavé, čoskoro sa začnú vypytovať prečo maminka chodí a ocko nie a budú ho chcieť kopírovať.
- Kým sú deti malé, budú to brať ako fakt. Keď budú väčšie, vysvetlíte im to OBAJA spolu. Žiadny problém. Inak, má to aj výhody - manžel potom varí doma obed .

Nútiť ho nemôžem, preto vždy po omši mu porozprávam o čom bola kázeň a vždy sa ho snažím presvedčiť nech tam so mnou aspoň raz ide.
- Nútiť niekoho fakt nemá zmysel. Ide o to, či mu to prekáža, že tam má ísť alebo nie. Ja napríklad občas idem s manželkou do kostola - povedzme, že najmä kvôli nej (napríklad keď prší odveziem ju autom). nerekáža mi tam byť, ale nikto by ma nedonútil tam chodiť každú nedeľu.

Potom si neviem predstaviť ani našu svadbu v kostole, keď by asi horkoťažko so mnpou absolvoval predmanželskú prípravu s kňazom a hlavne ma trápi že mu sviatok manželstva spečatený Bohom nebude taký svätý ako mne.
- Nájdite si farára, ktorý vám nebude tlačiť zbytočné "kaleráby", ale bude sa s vami venovať práve veciam potrebným pre budúci život - viď hore. To či mu sviatok bude svätý alebo nie - dôležité je, či svoj sľub, ktorý dá TEBE, plánuje dodržať.
- Cirkev dokáže akceptovať vaše manželstvo, manžel musí v kostole prehlásiť, že ti nebude brániť vo viere ani vo výchove detí v kresťanskej viere. Ak je ochotný toto dodržať, nie je problém mať sobáš v kostole. Poznámka: je dobré sa titulovať ako "nepraktizujúci kresťan" (viď úvod príspevku) a nie ako "neveriaci". Potom to bude mať s pánom farárom oveľa ľahší priebeh .

Keby sme sa vzali, išla by som žiť do prostredia odkiaľ pochádza, to viem, a žili by sme blízko jeho rodiny, ktorá je tiež neveriaca.
- Je veľmi dôležité, aby ťa rešpektoval v prvom rade tvoj manžel. V jeho rodine musí byť on tvojou 100% oporou. T.j. ak hocikto z jeho rodiny povie čo i len jednu blbú poznámku, dostane vyhubované od TVOJHO manžela.

Potom ako by som mohla svoje detičky vychovávať, keď by u starých rodičov a ocka videli úplny opak?
- Ako píšem, žiadny problém, ak sa budete mať radi, deti vás pochopia .

Som veľmi zmätená, čo mám robiť, či sa mám s ním rozísť alebo sa to dá nejako zosúladiť?
- Dá sa to. Ak sa ľúbite a skúste to.

PS: Ak sa chceš o tejto téme viac porozprávať, kľudne napíš...
Gendzo

https://zastolom.sk/minimalne-6-dovodov-proti-manzelstvu-s-neveriacim-nepokrstenym/

Manželstvo je povolaním k jednote, láske, odovzdávaniu života… a k svätosti. Má byť cestou k spáse.

Ak si vezmete za manžela/manželku niekoho, kto s vami vieru nezdieľa a nie je pokrstený, neoddeliteľnou súčasťou vášho manželstva budú ďalšie kríže, ktoré by ste inak niesť nemuseli. Vziať si neveriaceho partnera je veľké riziko. Nemožno vylúčiť, že to niekedy môže byť Božia vôľa, ale osobne som presvedčený, že je to tak len vo výnimočných prípadoch.

Sv. Pavol v 2. liste Korinťanom pred manželstvom s neveriacimi varuje (2 Kor 6, 14). Cirkev v minulosti uzatvorenie manželstva s neveriacim zakazovala z obáv zo straty viery a nemožnosti zabezpečiť katolícku výchovu detí. Aj dnes na uzavretie takéhoto manželstva musíte požiadať miestneho biskupa o udelenie výnimky.

Aké sú najzávažnejšie dôvody proti uzavretiu takéhoto manželstva?

1. Vaše manželstvo nebude sviatosťou

Aj keď od biskupa povolenie získate (v tom nebýva problém) a manželstvo uzavriete v kostole, váš zväzok nebude sviatostný. Sviatosť manželstva môžu totiž uzavrieť len dvaja pokrstení.

Vaše manželstvo bude platné, nerozlučiteľné, Cirkev ho požehná, ale napriek tomu pre vás nebude zdrojom špeciálnej sviatostnej milosti.

2. Vášmu manželstvu bude hroziť vyššie riziko, že skončí rozvodom

Rozdielnosť vo vyznaní a zapájaní sa do náboženského života (napr. keď jeden z manželov do kostola chodí, druhý však už nie) je preukázateľne faktorom, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť konfliktov v manželstve a môže v budúcnosti viesť k menšej stabilite a spokojnosti v manželstve. Niet divu: pokiaľ je pre vás Boh na prvom mieste vášho hodnotového rebríčka, ale pre vášho partnera nie, potom tento rozdiel predstavuje potenciálny zdroj nedorozumení.

3. Bude pre vás nemožné žiť spiritualitu manželstva naplno

Svoju vieru môžete prežívať súkromne, ale ak váš partner nechápe manželstvo ako Božie volanie, ako spoločnú cestu k svätosti, potom je nemožné žiť manželskú spiritualitu naplno. Váš manželský partner sa nikdy nebude modliť s vami a za vás. Nikdy s vami nepristúpi k Eucharistii, nebude môcť nájsť odpustenie vo sviatosti zmierenia. Nebude vám oporou vo viere, nebude s ním môcť zdieľať svoju radosť z poznávania Boha a jeho plánov s manželskou láskou.

4. Bude veľmi náročné vychovávať vaše deti vo viere

Ak chýba jednota manželov vo viere, je taktiež veľmi pravdepodobné, že z vašich detí nevyrastú veriaci kresťania. Ako sa môžete modliť spoločne ako rodina? Ako môžete ako rodičia svoje deti spoločne požehnávať? Bude váš syn chcieť chodiť v nedeľu do kostola, keď jeho otec zostane doma?

5. Hrozí vyššie riziko, že sami stratíte vieru

Nemožno vylúčiť, že sa stane zázrak a váš manžel vďaka vašej trpezlivosti a láske, vďaka Božej milosti, nájde vieru. Častejšie to však, žiaľ, býva naopak. Manželstvo s neveriacim človekom vedie skôr k oslabeniu viery, niekedy až k jej strate.

6. Pravdepodobne budete musieť čeliť mnohým morálnym konfliktom vo svedomí

Možno bude váš manžel rešpektovať vaše odlišné morálne hodnoty vo všetkom. Takéto prípady poznáme, ale sú zriedkavé. Častejšia je situácia rozličných morálnych kompromisov. Tie sa týkajú napr. predmanželskej čistoty (neveriaci partner má tendenciu posúvať hranice telesnej intimity a tlačiť vás k predmanželskému sexu), manželskej čistoty (týka sa to napr. používania antikoncepcie – kondómu a i.), prípadnej neplodnosti (neveriaci partner môže vyvíjať tlak, aby ste podstúpili umelé oplodnenie), alebo prenatálnej diagnostiky postihnutého dieťaťa (neveriaci partner – muž – môže ženu v takejto situácii opustiť alebo presviedčať, aby išla na potrat). Ale to sa vzťahuje aj na mnoho ďalších oblastí, napr.: Pôjdeme počas dovolenky v nedeľu do kostola, ak by sme kvôli tomu museli zrušiť časť programu? Ako deťom zaistíme náboženskú výchovu? Dáme ich na cirkevnú školu? Budeme ich posielať na náboženstvo, ak by to znamenalo ich tam zakaždým doviezť, alebo dáme prednosť iným krúžkom? A podobne.

Určite by sme našli niekoľko ďalších dôvodov. Všetky z nich, samozrejme, platia aj ako dôvody, prečo by sme nemali začať chodiť s neveriacim partnerom…

preklad: Soňa Záňová

https://tob.signaly.cz/1410/nejmene-6-duvodu-proti-manzelstvi

 P. S.: K danej téme sa priamo vyjadruje aj Katechizmus (paragraf 1633-1637):

„V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov. Prípad manželstiev s rozdielnosťou kultu (medzi katolíckym partnerom a nepokrsteným partnerom) si vyžaduje ešte väčšiu opatrnosť.

Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.

Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Toto povolenie alebo tento dišpenz predpokladá, že obidve stránky poznajú a nevylučujú ciele a podstatné vlastnosti manželstva, ako aj to, že katolícka stránka potvrdí záväzky – s ktorými treba oboznámiť aj nekatolícku stránku – zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a výchovu detí v Katolíckej cirkvi.

(…)

V manželstvách s rozdielnosťou kultu má katolícky manželský partner osobitnú úlohu: „Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi“ (1Kor 7,14). Pre kresťanského manželského partnera a pre Cirkev je to veľká radosť, ak toto „posväcovanie“ vedie k slobodnému obráteniu druhého manželského partnera na kresťanskú vieru. Úprimná manželská láska, pokorné a trpezlivé pestovanie rodinných čností a vytrvalá modlitba môžu pripraviť neveriaceho manželského partnera na to, aby prijal milosť obrátenia.“

Kym je laska slepa, tak OK. Problem sa otvori, pri zacinajucich nezhodach