Stanica zíva prázdnotou,
mráz preniká až do kostí,
ocitla som sa náhodou
v tichom kupé bez hostí."
Mladý pár ruší moju samotu,
na sivom nástupišti,
oddáva sa tam objatiu,
dušu mi závisť ničí.
Tí dvaja sú hluchí, slepí,
topia sa v bozkoch zajatí,
asi som blázon hlúpy,
zrak sa mi zahmlil dojatím.
Možno sa stretli, možno sa lúčia,
hľadia si chvíľu do očí,
na zime vetre láskou sa mučia,
amorov šíp zas útočil.