Len tak pre inšpiráciu, aby ste vedeli akými veldielami sa môžete pochváliť. Napíšte nám čo šijete, vyšívate, háčkujete,lepíte, maľujete, aranžujete ... a pridajte foto.
Tak, ako mnohí po stáročia,
prosím:
Požehnaj nám chleba,
nech nevyhynie rod.
Aby to malé,
čo pod srdcom nosím
malo všetko,
čo k životu treba.
Veď počaté je z lásky...
Zrobenou dlaňou otec jeho
zotrie z čela pot
a rozdrví v nej
prvé zrelé klásky.
Tak, ako Adam,
keď vyhnaný bol z Raja.
Prosím ťa,
požehnaj nám chleba,
lebo už sme traja.
... do života (na najvyššom stupni víťazov),
do ziarivych oci svojich deti,
ked sa vam srdcia spoja:
to tvoje vedie ich a ony hovoria
lubim ta, mama moja.
... do svojej malej rodiny,
ktora ta stale hlada,
azda ta nevie pochopit,
ak nas mas vsak rada,
skus spojit pretrhnutu nit.
... ved laska, to nie je slovo,
ci rozne prejavy- uvahy, basne,
su neskutocne krasne,
ale krajsi je usmev, stisk dlane,
ruky co stretnu sa kazdy den
pri praci, dakujem za ne.
Hľadím ti do očí
moja
nedokonalosť.
Hľadím ti do očí
zas premáha ma zlosť
tak ako každý deň.
Hovorím si: dosť bolo
boja.
Dnes za svoju ťa príjmam,
tak ako Adamovu kosť.
Do hrude si ťa skrývam plná
nepokoja.
Hľadím ti do očí
ponorená v tichu.
Hľadím ti do očí zvedavo,
bez ostychu
chladný vzduch
dýcham.
Cez pery nasávam
nedokonalosť.
Si moja.
(TEBE, milovanému)Prezrádzam sa ti, celá nerozumná
rozhádzala som všetky žitné stohy.
Opitá nocou objímam staré humná,
zmyselne dráždia moje bosé nohy.
Belasá sukňa podkasaná,
ňadrami naplnená ženská blúzka
z bieleho ľanu hrubo tkaná
myšlienky tvoje sťa hrach lúska.
Tá krása nedbalivo obnosená,
zatína do hviezd, do mesiaca.
Do tvojho tela krešem orosená,
pod holým nebom prudká, útočiaca.
