Ako jej mám pomôcť?

Smutné a veľmi boľavé, nech mu je v nebíčku dobre.

Sestre? - mne veľmi vadilo keď iní chceli nasilu ma meniť tým že mi hovorili že sa aj iným stalo nešťastie a teraz žiju dobre a podobné veci. V tu chvíľu ma nezaujímalo to čo sa stalo iným a tiež rady o tom ako to mám prekonať. Nechcela som nič iné len aby sa ku mne chovali normálne a ked budem plakať nech plaču so mnou a ak sa budem smiať tak nech sa smeju so mnou. Všimla som si že ľudia sa zarazili ak som sa smiala. Lenže tak ako plač aj smiech uvoľňuje tie krče, ktoré som mala.

Každy človek je iný. Moja rada - bud pri nej ak to bude chcieť, prispôsob sa jej. Ja som vtedy o tom chcela rozprávať, lebo to bola nevyslovná bolesť a rozprávaním som to potrebovala dať von, veľa ľudí to nechapalo a chceli ma prinútiť k niečomu inému, ale ja vtedy som sa cítila  zle a chcela som byť sama.

Každý sme iný a každy vtedy zrejme chceme niečo iné, niekto potrebuje stále bolestinský prístup a iný obyčajný. Každý svoju bolesť prežíva inak.

Spýtaj sa jej čo jej lepšie vyhovuje a čo by chcela od teba. Nič tým nepokaziš. Je to ťažké obdobie a verím že aj pre blízkych, lenže ona to potrebuje prežuť a neostať vo večnom hneve či bolesti uväznená.

Prajem vám všetkým mnoho sily

asi počúvať a počúať... ak oradí Margori, spýtať sa, čo je pre ňu lepšie. 

Niekto chce byť so svojím smútkom sám, iný potrebuje spoločnosť...

Ked som to dočítala veru hreším ako pohan-hnať ich ako škodnú,nedať im dychať.....už dlhšie to vo mne drieme..keby všetci čo sú za niečo zodpovední(sudcovia,politici,poslanci aj v mestách,zdravotníci..)ručili za svoje rozhodnutia svojim životom a životom svojich detí veru by inak rozhodovali a robili....Životom neručia-majetky popresuvaju príbuznym a nikto nie je za nič zodpovední(česť vynimkám...).Predavačka má manko-príde o robotu a ide do basy,lekár zabije pacienta a nič....svinstvo!!

Áno,je tohrozné, čo sa deje v štáte, v zdravotmíctve... V takej situácii je ťažko radiť, čo robiť, každý sme iný.... Asi ti veľmi nepomôžem, ale píšem len preto,lebo mi je veľmi ťažko,,,dnes zomrel v susednej dedine 27 ročný chalan, behom dvoch týždňov, rakovina pľúc, metastázi po vnútorných orgánoch, strácala sa mu krv, teplota, kóma.....je to strašné, taky mladý ľudia, ešte nežili a.....

Veľmi smutné a zároveň šialene, keď ho lekári mohli zachrániť. Nenachádzam slov. Neviem ci by pomohlo sestre, vsetkym, ak by sa dozadovala prebratia zodpovednosti, lekarov ...., nemam predstavu, kade vedie cesta a ci je toto správna cesta, pre tvoju sestru, pre dalsich pacientov ... Veľká strata, veľký smútok, chce svoj čas, chapem tvoju snahu jej pomoct, aj smutok, ze sa ti to nedari. Ako pisu devy, tak len skusat komunikovat, pytat sa  ....

kúpila by som jej revolver a učila ju strieľať rovno do čierneho... kriste pane... veď to je desné

... úprimnú sústrasť celej rodine...

je to ešte príliš čerstvé, ja by som ju zatiaľ nechala tak, nech sa vyplače, vyrozpráva. Ja som istý čas mala veľmi ťažké obdobie - ohľadne zdravia a nemohla som už počúvať tie reči, ako ide život ďalej, že som v tom neni sama a pod. Radšej by som bola, keby mi nikto nevolal, nikde ma neťahal. Potrebovala som proste prijať realitu, vyplakať sa, zanadávať si a potom sa posunúť ďalej. Je mi ľúto, čo sa stalo a raz to prebolí ale chce to čas. U niekoho veľmi veľa času,

Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo, úprimnú sústrasť, neviem veru poradiť, ja si pamätám, že tiež som sa snažila takto moju maminu priviesť na iné myšlienky, keď otec zomrel a veru nič nepomáhalo, len čas a trvalo to veeeeeľmi dlho. A to nebolo za takých dramatických okolností ako u Vás, viem si predstaviť, že už len to vedomie, že nebyť lajádkov lekárov .... mohol tu ešte byť, je viac než zdrvujúce!  Ufff, sila.

Keď som bola v 3. mesiaci tehotná s dcérou,sedím si pred telkou a pozerám ružovú záhradu.

Zaklopú policajti.Mne to bolo srandovné.Keď sa pozdravili,opýtali sa ma či som tehotná.

Ja som zasrandovala,že Bóóóže,už je to na mne vidieť??

Keď som si sadla na stoličku,povedali mi,že môj manžel,ktorý pred hodinou odišiel na motorke niečo vybaviť,že sa zabil....

Že mal úraz a neprežil.

Mala som vtedy 32 a on 33.Jeden a pol ročného syna a dcéru v brušku.

Najťažšie bolo to,že sa každý bál,že si niečo urobím.Alebo nebudem schopná postarať sa o syna.

Bolo to otrasné každého presviedčať,že ja žijem..ja somn neumrela..a že chcem donosiť dcéru a byť normálnou mamou pre moje deti.

Znervozňovalo ma,že ma furt niekto chodil pozerať.

Našťastie som musela vybavovať formality,takže nebol čas na to,aby mi preskočilo.

Bolo mi ľúto,že zomrel.Ale ja som žila..a deti potrebovali normálnu matku..čo sa zasmeje aj ponadáva.To ma držalo.

Neviem čo je lepšie.Neviem,či by to bolo inak,keby ma neotravovala celá rodina.

Ale samotu som si užívala viac,ako rodinu.