Nezabudnuteľná návšteva - časť druhá

Bolo to v tom istom období o akom som písala v článku Nezabudnuteľná návšteva – časť prvá. Išli sme s mojimi rodičmi a mojím nastávajúcim na návštevu do Brna . Účelom cesty bolo zoznámenie mojich rodičov s mamičkou môjho milého , s jeho bratom a manželkou. Môj nastávajúci vtedy cestoval do Brna za svojou rodinou spolu s nami.

Keď sme dorazili do mesta , trochu zneistel a zahlásil: „ No, to jsme přijeli nějak brzy! Maminka nás čeká až za půl hodiny, tak máme ještě chvíli čas. „ A tak nás nahovoril, aby sme sa ešte išli pozrieť na jeho starý barák v rekonštrukcii, ktorý dostal darom od nejakej tetičky. Prechádzali sme sa teda po dome plnom malty, cementu a prachu, v sukniach, blúzkach a lodičkách. Boli sme vystrojení skoro ako do divadla , aby sme na jeho rodinu urobili čo najlepší dojem. Veď išlo o dôležitú životnú udalosť. On si z tohto miesta pre istotu ešte telefonicky overil, či je mamička prichystaná a či sa už môžeme dostaviť. Mal to od mamičky odobrené a tak sme vyrazili na cestu , zaprášení a upachtení.

Môj otec bol z toho všetkého akosi nervózny a tak prvý trapas nastal, keď sme sa konečne ocitli v byte mamičky a môj otec sa začal potiť takým hrozným spôsobom, že z neho doslova lialo ako z vodovodného kohútika, veď bolo aj horúce leto. Podchvíľou odbiehal do kúpeľne, kde sa ochladzoval studenou vodou, ale čím viac sa snažil, aby sa upokojil, tým to bolo horšie. Bolo to komické, ale bolo mi ho hrozne ľúto.

Keď sa moji rodičia zoznámili s jeho mamičkou, jeho bratom a švagrinou a mamičkiným priateľom, boli sme pozvaní ku stolu, kde už bol nachystaný obed. Bolo nás za stolom celkovo osem osôb. Mamička musela byť „ výborná a najmä ekonomicky zdatná kuchárka“ , pretože dokázala rozdeliť jedno malé upečené kura medzi nás všetkých a to spôsobom: jedno krídelko Tebe, druhé Tebe, pol stehienka sem a pol stehienka tam, a kúsok kuracích pŕs ešte tu a druhý kúsok tu. A ešte jej aj zostalo niečo k dobru. Polievka na tom bola podobne, ako to kura, lebo sa v nej naháňali jeden hrášok s kolieskom mrkve a my sme ticho závideli tomu, kto ich dostal na tanier. Ostatní sa museli uspokojiť s trochou teplej mastnej vody. S mojimi rodičmi sme po sebe hádzali rozpačité pohľady, lebo tie porcie boli naozaj ako pre trpasličiu rodinku, ale navonok sme sa tvárili dôstojne a nasýtene.

A potom prišla čerešnička na torte. Možno to mal byť ten dezert, ktorý sa na obed nepodával. Rodinka môjho milého nechala mňa a mojich rodičov sedieť v obývačke a odobrala sa niekde na druhý koniec bytu do izby, kde sa zatvorili. Nevedeli sme, čo sa vlastne deje. Sedeli sme a čakali. Po hodnej chvíli, možno nejakých 30 minút sa usmiati vrátili späť k nám a tvárili sa všetci, že sa vôbec nič nedeje a že vlastne ani nikde neboli a nenechali nás trápne čakať v obývačke.

Zaujíma Vás, čo robili zatvorení v izbe? Tak to som bola aj ja a preto som sa nastávajúceho na to neskôr spýtala. Ani sa ničím netajil a úprimne mi odpovedal. Brat s mamičkou a švagrinou mu dávali prednášku o tom, aby si to ešte dobre rozmyslel s plánovaním svadby. Vraj on je lekár a ja som iba sestrička a určite mu nebudem tolerovať jeho rozvíjajúcu sa kariéru a budem mu na obtiaž, lebo nebudem mať pre jeho prácu a kariéru pochopenie.

Tak to ma vtedy veľmi nemilo zaskočilo. Mala som pocit, že mám prečítanú tú jeho podarenú rodinu ešte skôr, než som ju mohla skutočne a do hĺbky spoznať. Môj priateľ si zobral mamičkine slová k srdcu a bolo jasne na ňom vidno, akú dilemu v sebe rieši, či ma má chcieť, alebo radšej nechcieť.

Je jedno, ako príbeh dopadol. Pokračovanie by bolo asi na ešte jeden príbeh s nie príliš šťastným koncom. Bolo to dávno, no tieto zážitky museli zostať niekde hlboko vo mne, keď tu po toľkých rokoch o nich píšem. Vtedy ma to veľmi zraňovalo , cítila som sa pokorená, ponížená a nebolo to také jednoduché ako to teraz vyzerá. Dnes sa na to pozerám už iba s úsmevom a prinášam Vám to, ako zaujímavú príhodu z môjho života, v podstate už iba veselú.