Kto píše náš scénar?

Nuž ja rozlišujem... Sú veci, kedy je nutné sa prispôsobiť okolnostiam. Napríklad mám chorých príbuzných, o ktorých sa starám - a tomu treba prispôsobiť čas a záľuby. Zvyčajne však mám to štastie, že dokážem s ľuďmi v mojom okolí robiť kompromisy a zatiaľ sme sa vždy dohodli. To isté s deťmi. Radím sa k prísnejším rodičom a tiež deťom neplním každý rozmar. Vieme sa dohodnúť, že keď bude v poriadku toto, ja dodržím sľub a môžeš hento. Nemám pocit, že by mi niekto linajkoval život. Rešpektujem pravidlá morálky a snažím sa tak správať. Zvlášť mám vždy na ume, dokonca dnes som sa už naučila aj v hneve: Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe. Je ale pravdou, že nás v živote ovplyvňuje a formuje naše okolie a ľudia v ňom a platí to aj naopak. Ideálny stav je, keď je to 1:1... Vtedy majú obe strany pocit rovnováhy, nie že by jedna strana tlačila na druhú...

Ja sa prizávam že do momentu rozvodu som vlastne sa prispôsobovala rodičom, ja som si myslela že takto by to chceli a tak vlastne ani to nebolo správne. mojí rodičia chceli, aby ich dcéra bola šťastná, len ja som mala iný pocit a túto pravdu som nepoznala, bolo to potom ako znovu objavenie svojich rodičov a oni sa aj ku mne správali zas ako svojmu malému dieťaťu, ale už som sa im nikdy nemusela prispôsobiť.
No môj celý život režiruje niekto z hora, pravdepodobne ja sama aj ked o tom neviem alebo lepšie povedané nechcem vedieť, ale určite som s tým niekedy súhlasila.
Je pravda že Mirko ma naučil žiť pre seba a svojich blízkych, lebo pred tým som vždy zvažovala - a čo povedia ľudia, a pod.
Myslím že nedá sa ísť iba svojou vlastnou cestou, ak žijeme v určitom spoločenstve ľudí, či už rodiny alebo kolegov, no najkrajšie je ak môžeme byť aj vo vzťahu samé sebou.

Zaujimava tema. Ja uz som si strednu skolu vyberala sama, bola som dost samostatna a mala som pocit, ze viem co chcem. Rodicia mi to umoznili, neviem ci preto, ze nas mali 4 a nemali cas, alebo chut vsetkym oraganizovat zivot. Ja by som aj v niektorych veciach zniesla usmernenie, mozno by som neurobila tolko chyb. Ako vo vsetkom nejaky zlaty stred je najlepsi. Poznam rovesnikov, ktorym rodicia vyberali kruzky, skoly, stredne aj vysoke a nasledne pracu, byt, odobrili, alebo neodobrili partnera a tak to s nimi potom aj vyzera. Takyto ludia potom potrebuju aj po svojom boku partnera, ktory ich bude viest a rozhodovat za nic o nich.
Urcite kroky som vo svojom zivote tiez urobila preto, aby som sa zapacila napr. rodicom, alebo preto, ze sa to tak patri. A niektore som zasa robila takym sposobom, ze som isla proti prudu, po hlave, proti vsetkym. Vychadza mi z toho jedine, ze by sme si scenar svojho zivota mali pisat sice sami, ale s vedomim, ze nikto nie je ostrovom samym pre seba .....

zaujimava tema
ked sa tak vraciam v myslienkach dozadu, uvedomujem si, ze som vela veci nechala"len tak" plynut, bez zasadnejsieho rozmyslu a nie vzdy veru vypalili dobre. Myslim svoj osobny zivot, skolsky zivot. Strednu skolu mi tak nejak automaticky "vybrali" rodicia - gymnazium a vtedy som vobec nejavila ambicie mat ddobre znamky, byt uspesna. To prislo az neskor. Vysoku skolu som si vybrala sama, moji rodicia sa cudovali mojmu vyberu - zdalo sa im narocne venovat sa tomu cely zivot..., ale respektovali to a keby aj nie, bola som proste rozhodnuta. A bolo to dobre rozhodnutie. Ako dozrievam, tym viac si uvedomujem, ze je potrebne mat zivot vo svojich rukach. Konat podla svojich pocitov, podla svojich nazorov, nenechavat sa zbytocne ovplyvnovat. Isteze, ohlad je potrebne brat, ale ked som presvedcena, ze konam spravne, tak treba konat. A v pripade omylu si ale aj niest nasledky.
Nesuhlasim s takymi vyhovorkami - "stiahla ma zla partia", "kvoli muzovi som urobila to ci to" atd. Moj zivotny postoj je - kazdy si je strojcom svojho stastia.
Za svoje deti by som dychala, ale udrziavam si aj svoje zaluby, kamaratstva, s prehladom idem na dovolenku s manzelom aj bez deti. Som nielen mama, manzelka, ale aj JA. Nech to znie akokolvek sebecky. Nikomu neublizim tym, ze budem mysliet aj na seba. A ak sa niecoho zrieknem, alebo sa v niecom prisposobim, tak je to moje rozhodnutie, s ktorym som stotoznena.
Eva

Ako kedy. Myslím si, že si život riadim sama, ale nie vždy to tak vyzerá.
Pred rokmi som sa nechala ovplyvňovať, prispôsobila som sa deťom . Teraz nemôžem povedať, že ľutujem, nebolo by to fér, voči nim, mám úžasné deti, len je pravda, že som aj veľa stratila. V podstate až na pár rokov prvého manželstva som si život riadila sama.
Samozrejme treba sa prispôsobiť práci a nevyhnutným okolnostiam , ale len do určitej miery, aby sme nežili svoj život podľa cudzích predstáv, ale podľa svojich vlastných.
Len raz v živote som mala dojem, že môj osud riadi niekto " z hora" , keď som stretla svojho druhého muža. Bolo to niečo neuveriteľné , myslím si, že to nebola náhoda, ale osud, že sa to jednoducho muselo stať.
A som tomu riadeniu osudu veľmi vďačná

U mňa je to veľmi podobné s Margori. Do rozvodu som robila tak, aby všetci boli spokojní. Prispôsobovala som sa morálke na dedine, prianiam rodičov, excesom bývalého... Po rozvode sa to zmenilo. Myslím si, že najmä vďaka naničmame. Nie...nemyslím. To viem na 100%. A snažím sa "meniť" krok po krôčku ďalej, lebo nie so všetkým som bola hneď stotožnená.

neviem, kto píše moj životný scénar, ale fakt si dáva na ňom záležať, najma na zápletkách občas sa cítim ako detektív, aby som sa z toho bludiska s úsmevom vyslobodila...ale som zistila, že ako možem čakať od druhých, že pochopia alebo sa prisposobia mojim dobre mieneným predstavám a radám, keď sama seba vo veľa veciach neposlúcham

.

No, ja niekedy ani vlastne neviem - presvedčila som sama seba, že to čo mi život priniesol je presne to čo som chcela alebo som to chcela tak veľmi, že mi "ten hore" vyhovel.
Je v mojom živote veeeľmi veľa vecí, ktoré (keby som to mala posudzovať podľa nejakých zaužívaných šablón, pravidiel a pod.) vyzerali ako totálny nonsens, nesplniteľné, ako scenár sci-fi filmu - a predsa sú dnes realitou a ja sa stále neprestávam čudovať ako je to vôbec možné, že sa tie fatazmagórie stali realitou. Najzaujímavejšie na to je to, že práve tie najnepravdepodobnejšie sa naplnili bez môjho sebemenšieho pričinenia - stačilo "si pomyslieť".
Ale na druhej strane, keď niečo skutočne chcem a nemám čas čakať, kedy sa "pánovi Osudovi" uráči, tak viem byť aj parádne akčná - na strednej škole som dokázala zmanipulovať polovičku triedy, keď som nechcela, aby sme ako druhý cudzí jazyk dostali nemčinu (nemecky som vedela, nevidela som dôvod, prečo by som sa to mala učiť) - mali sme potom miesto toho španielčinu a to sa stavím, že nik z tých mojich spolužiakov dovtedy ani len nepomyslel na to, že by sa učil španielsky. Rovnako sa mi podarilo docieliť, že sme ako prvá trieda v histórii našej školy - a na dlhé roky potom aj ako posledná - si mohli robiť vodičák - na iných stredných školách to bývalo úplne bežné, teória sa vyučovala ako "krúžok" a jazdy bývali počas vyučovania a mali sme to osprvedlnené - práve táto časť bola horkou pilulkou, ktorú náš riaditeľ nevedel prehltnúť a prečo s tým celé tie roky nesúhlasil - on nenávidel čokoľvek, čo narúšalo výchovno-vzdelávací proces, my sme dokonca nikdy, skutočne nikdy neboli ani na zemiakovej brigáde, čo v tých časoch bolo priam vlasteneckou povinnosťou!

Takže mi to vychádza síce ako keby tak pol na pol, ale teda s výhradou, že aj to, čo napíše "tá vyššia moc" sa snažím čo najviac ovplyvniť svojimi túžbami a želaniami - skrátka vysielam signály, čo by sa mi tak páčilo, aby mi tá prozreteľnosť zoslala

Pokiaľ ide o rodičov, som z kategórie detí, čo mali slobodu v každom smere. A dosť dlho som to mala rodičom za zlé z toho dôvodu, že mi nedávali žiadne rady a na všetko som si prichádzala sama. Môj manžel je z tej opačnej kategórie - všetko pekne nalinkované rodičmi, nepohol ani prstom, do dnes mu prakticky zariaďujú život, pravda - čo nezariadia oni, to akosi prirodzene spočinie na mojich pleciach. Lebo ja som tá "schopná" a on je ten "čo to predsa nevie tak dobre ako ja". Je to hrôza. Začínam byť veľmi vďačná rodičom, že ma svojou "nevýchovou" tak pripravili na život

Dosť dlho som sa brala ako človeka, ktorému nič nevyjde, má proste smolu a tak. Už sa tak nevnímam. Takže - áno, som strojcom svojho šťastia. Stávajú sa mi šialené veci, môj život je jedna veľká tragikomédia, ale tak si vravím, že všetkého toho zmätku som sa zhostila so cťou, neviem, kto by z toho dokázal vykorčuľovať lepšie

A ak by si som ešte mala pomenovať spoluscenáristu môjho života, určite by to bol pocit viny, môj večný kamarát Ale v každom prípade ho už púšťam k slovu menej často ako kedysi.

...podla mna,scenar pise sam zivot,mi len opodial sledujeme a obcas mame moznost "zasiahnut" a "upravit ho"
...odo dna,kedy som s dcerami odisla od manzela,pred cca 2 mesiacmi,mam pocit ze do svojho scenara zasahujem castejsie