reklama

Problémy s rodičmi

Pridal/a veron35 dňa 12. 05. 2018 - 18:14

reklama

Otázka používateľa
veron35

Dobrý deň. Mám problémy s rodičmi, ktoré už sama nedokážem vyriešiť a úprimne ich už ani nezvládam. Zhrniem to čo najstručnejšie. Od útleho veku necítim žiadnu rodičovskú lásku. Proste moji rodičia sa o mňa nikdy nezaujímali, nespýtali sa ma nikdy ako sa mám čo mám nové alebo podobne. Ba dokonca mi ani len nikdy na narodeniny nepodali ruku že tak všetko naj. Proste nič žiadna láska z ich strany. Vždy som mala pocit, že ma majú iba na prácu. Odhliadnuc od môjho zdravia aj všetkého vždy ma zahrnuli veľkými množstvami práce, ktoré som dokonca vykonávala aj namiesto nich pokiaľ oni pozerali TV alebo podobne. Bola som vždy poslušná. Nikdy som nebola na diskotéke alebo nejakej žúrke, nikdy som ani len nepila, nefajčila. Nemajú mi čo vyčítať a predsa vždy majú niečo. Nikdy som ani len nechodila von. až začiatkom strednej školy keď som v meste ostala po škole o 2-3 hodiny dlhšie so spolužiačkou aj to mi vyčítali. Každého odo mňa odháňali, všetky kamarátky a preto som nikoho nemala.
Teraz mám 19 rokov v škole sa lúčime posledný rok a aj tak mi zakázali ísť aj s nimi von. Zakazujú mi všetko. Dokonca aj navštevovať vlastnú babku s rodinou. Ale hlavný problém teraz je, že som si našla priateľa. Má 21 rokov je veľmi rozumný pracovitý a proste je skvelý. Lenže moji rodičia ho nenávidia a to ho ani nemali možnosť spoznať. Zakazujú mi stretávať sa s nim. Vídame sa iba v nedele a aj to na 2 hodiny maximálne. Mama sa stále snaží nás rozdeliť hlúpymi rečami, ktoré si ona naňho povymýšľala. Stále sú doma iba hádky, bezdôvodne vždy po mne rodičia kričia. Už to tu s nimi naozaj nezvládam. Preto sme sa s priateľom rozhodli, že si nájdeme vlastný byt a pôjdeme spolu bývať. Nerozhodli sme sa len tak. Riešili sme to dlhšie, rozprávali sme sa. Nechcem ho stratiť no ak budem stále počúvať rodičovské zákazy neviem.. Chcem s ním odísť. Viem, že so mnou naozaj ráta do budúcna a takisto aj ja s ním. Problém je v tom, že to moji rodičia nikdy nedovolia. Ja by som bola ochotná po skazenom detstve s nimi ešte vychádzať. Keby potrebujú pomôcť niečo porobiť alebo všeobecne prišla by som, pomohla by som. Ale myslím si, že ak im poviem, že chcem a že aj odchádzam prestanú sa so mnou rozprávať. Lenže s nimi sa nikdy nedalo o ničom normálne porozprávať zakaždým to skončí hádkou. Nikdy ma nedokázali vypočuť. Vždy na mňa iba nakričia. Preto by som bola vďačná za nejakú radu ako to s nimi vyriešiť lebo už začínam byť zúfalá z toho.
Ďakujem

Odpovedá
Ivan Vyskočil

Dobrý deň, 

Ak je to ako popisujete, neviem o inej možnosti, než obrátiť list a začať novú kapitolu života bez rodičov. Máte na to vek a opisujete že aj počínajúce zázemie. Píšete: "Keby potrebujú pomôcť niečo porobiť alebo všeobecne prišla by som, pomohla by som. Ale myslím si, že ak im poviem, že chcem a že aj odchádzam prestanú sa so mnou rozprávať. Lenže s nimi sa nikdy nedalo o ničom normálne porozprávať zakaždým to skončí hádkou. Nikdy ma nedokázali vypočuť. Vždy na mňa iba nakričia." preto nerozumiem ani prečo by ste sa chcela k nim vrátiť a pomáhať im, ani ako vzniká potreba hovoriť o niečom čo sa ma týka s niekým, kto je vždy v opozícii. 

 

Vnímam však ešte iný rozmer, s priateľom sa vídate, s rodičmi sa ak správne chápem pozná, takže premýľšam, či je situácia ozaj táka čierno-čierna ako mi to na prvé čítanie vyznieva z týchto riadkov. Predpokladám, že ako väčšina rodičov, snažili sa aj vaši rodičia urobiť to najlepšie čo si mysleli na základe svojich životných skúseností a čo im ich osobnostné kapacity umožňovali. Myslím si, že by bolo vhodné uvažovať o svojom osamostatnení a o vzťahu s rodičmi ako o dvoch úplne oddelených nezávislých veciach. Chcete ísť do sveta s mužom do ktorého vkladáte veľké nádeje, nie ste si istá reakciou rodičov. Dosť rodičov nie je osamostatňovaním detí nadšených a nezdá sa byť najlepší nápad riadiť očakávaním rodičov, lebo tak by nejeden človek ostal doma do 80tky. Nasledoval by som svoje potreby a pocity a prevzal zodpovednosť za to, čo sa stane. Nemáte veľa skúseností so vzťahmi, zažili ste využívajúce a kontrolované detstvo, je možné, že to ovplyvnilo výber partnera, že sa vám nebude ľahko dariť ustáť si voči partnerovi rovnocennú pozíciu, možno si ani nebudete uvedomovať ako v snahe zapáčiť sa alebo zaujať alebo udržať si vzťah zabúdate hájiť svoje hranice, že ani neviete kde vlastne ležia a čo to je "vlastné hranice". A keby ste to aj vedeli, čo to je si ich "ustáť" a starať sa o seba, nenechať sa využívať, prípadne dokonca nezaujímať rolu človeka s ktorým sa moc iného ani robiť nedá. Ale je to prvý krok k objavovaniu svojich potrieb, toho čo mi robí dobre, čo nie, ako chcem aby sa ku mne v intímnom vzťahu správali a aké očakávania plniť budem, a voči akým sa vyhraním, hľadanie dohody, čeliť nezhode, vydržať aj nepríjemné a riziko straty partnera pre osobnú dôstojnosť -byť sám sebe viac, než druhý, i keď je to vysnívaný partner, alebo otec, či matka.. Pre poslušných ľudí je ťažké mať sa rád, poznať svoje potreby, napokon ich aj hájiť a nepadnúť do toho, že budú len poslúchať niekoho ďalšieho (partnera napríklad)... . Strach z chyby, hnevu či nespokojnosti druhého je pre nich tak mučivý že radšej potlačia všetko svoje a vyhovejú, niekedy si mieru tohoto neuvedomujú ani sami pred sebou. To sa samotným osamostatnením jednoducho nezmení. Výchovu si nesieme "v krvi" ďalej všade kam ideme. 

Druhá oblasť nad ktorou by som uvažoval separátne sú rodičia, je prirodzené, že máte trochu závislý vzťah k nim, aj vzhľadom k tomu že sú to jednoducho rodičia, aj k tomu ako popisujete, že vás vychovávali k závislosti. Nebude ľahké prekonať potrebu sa im zavďačiť a vyhovieť im, ale môže to byť "trenažér" pre všetky vaše ďalšie vzťahy ktoré budete objavovať keď sa konečne oslobodíte. Bude to chcieť veľa odvahy, hlavne keď asi nemáte predstavu, že by pre vás boli záchrannou sieťou v prípade, že sa vám vzťah nepodarí. 

 

Zorientovať sa v realite bude pre nedostatok skúseností a rodičmi pokrivenú realitu o sebe a svete niekedy asi ťažké a skúsenosti z ktorých bude treba si zobrať poučenie asi neraz bolestivé. Bolo by dobré mať niekoho neutrálneho na koho sa dá obrátiť. V prípade VŠ sa dá obrátiť na Centrá pedagogicko psychologického poradenstva a prevencie alebo na Psychologickú poradňu pri VŠ. Prípadne elektornicky napr. IPčko. Tam sú služby bezplatné. Nič nepíšete o kamarátoch/kamarátkach, to je ďalšia oblasť, ktorá môže byť pre vás podporná. 

 

Dúfam, že máte nejaké inšpirácie, 

držím palce. 

S pozdravom, 

Ivan Vyskočil.

www.ivan-vyskocil.sk


reklama


reklama

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama