Dobry den prajem,
dlho som sa odhodlavala napisat nieco, bojim sa ze ma niekto spozna, nechcem byt lutovana (alebo zeby hej?), aj ked ja sa lutujem stale, co mi dost vadi. mam 23, asi som dost citlivej povahy a ako som spominala, neustale sa lutujem, aj moja mama, mozno to mam po nej. no ja to chcem zmenit.. chcem byt silnejsia, chcem normalne zit.. lahsie sa hovori, horsie sa kona.. ano, vzdy som sa vedela ukazkovo naucit teoriu, ale previest to do praxe mi nikdy neslo.. aj ked ja neviem, ja sa vlastne moc nepoznam, par veci ma zmenilo.. no miesto toho aby som bola silnejsia ma tie veci stale viac a viac davaju dole.. spomeniem take asi najzavaznejsie..mam 23 rokov, v 12tich som mala anorexiu, vyliecila som sa z toho doma s pomocou mami.. no vzdy som bola taka perfekcionalistka, aj som, nie len na seba, ale aj na ludi okolo mna.. nedokazem vytvorit vztah alebo take ozajstne priatelstvo, na kazdom mi nieco vadi... je to strasne, snazim sa prijimat chyby, ale vobec mi to nejde.. pred rokom som este bola v stave, kedy som ziadny vztah nechcela, najprv som chcela schudnut, zbavit sa akne, pockat kym mi narastu vlasy, bla bla bla.. same somariny, viem ze to tak nema byt, ze by ma muz mal mat rad taku aku som.. a aj ja by som sa mala mat rada taku aka som.. ja o tom vsetkom viem... nikdy som nemala nejaky vaznejsi vztah.. potom som na letnej brigade v zahranici stretla jedneho muza.. o 16 rokov starsi, rozvedeny, s 5rocnou dcerou, braval si ju kazdy druhy vikend.. boli sme spolu skoro 3 mesiace, potom sme fungovali na dialku asi cca 7 mesiacov, kedze studujem.. bolo to s nim tazke, bo sa o nom vravelo ze je suknickar, robil v praci teamleadera, vybudoval si tam vacsie kompetencie ako ma samotny majitel.. vztah s nim ma strasne zmenil.. tento muz podvadzal svoju exmanzelku, parkrat aj udrel, skoncila na antidepresivach, vraj pre poporodne depresie, no mesiac po narodeni ich dcery uz chodil za inymi.. takmer 7 rokov trvalo kym sa rozviedli, on podal ziadost az po tom, co s nim dalsia baba suhlasila zacat zit.. s tou priatelkou boli spolu rok, medzitym sa rozisli, no ostali spolu byvat, zas sa dali dokopy.. po roku od neho odisla do svojej rodnej krajiny.. vravela, ze to lutuje ze s nim bola a ze chcela navstivit psychologa.. (veci o jeho exmanzelke a priatelke som sa dozvedala az po tom ako sme spolu zacali).. v case ked odisla som sa s nim zoznamila ja.. vravel mi ze mal velmi narocny rok po rozvode a vztah s nou bol strasny.. mne tvrdil ze som jeho prava laska a zaziva nieco co este nikdy v zivote.. no prve skoro dva mesiace mi klamal bo stale vypisoval svojej byvalej priatelke ako mu chyba, ze ju lubi, bla bla bla..odpustila som, no dovera sa ziskavala naspat tazko.. mal choreho otca, ktory mu v tom case zomrel.. bol velmi ziarlivy, v praci som sa spytala chalana kolko je hodin a on hned ze co som sa ho pytala?? ani som na nakup s kamoskou nemohla poriadne ist bez toho aby som mu nemusela vkuse pisat.. zacala som byt ziarliva aj ja, hlavne kvoli jeho ciernej minulosti a ze ma klamal.. nase hadky ma potapali.. koncom septembra som musela odist spat do skoly.. uznavam, bolo to chvilku po tom ako mu zorel otec.. no ja som ho nedokazala zvladnut.. chcel aby sme spolu kazdy den volali, ked som isla vlakom sa ma pytal ci som "dobre dievca", nielkokrat denne sms, co robim, s kym som.. v oktobri som za nim prisla, chcela sa s nim rozist, udrel ma do nohy a rozplakal sa.. ze sa zmeni, ze vsetko lutuje.. zacal na sebe pracovat, no ja som uz moje city k nemu nedokazala obnovit.. no aj som bola prilis slaba na to, aby som ho opustila a uplne ho ignorovala.. hoci som mu odvtedy povedala asi tak iba dva alebo trikrat ze ho lubim, stale sme boli v kontakte.. no bolo to iba o tom ako som ja hladala dovody preco to ukoncit a on preco nie.. nedokazala som s tym razne seknut, no nie kvoli laske, ja som sa vztahu s nim bala kvoli jeho minulosti, ze by ma klamal a ze by som skoncila ako jeho byvale.. alebo by sa po dietati zacal spravat este horsie alebo co.. bol to moj prvy vaznejsi vztah a on tvrdil ze sme si sudeni, ze som uzasna a ze si spolu skvele rozumieme, ze by pre mna spravil vsetko.. niekolkokrat som bola za nim s tym, ze to je poslednykrat a ze potom sa uz vazne budeme musiet rozlucit.. a on stale ze ma lubi a ze uz nikdy nikoho nebude tak lubit, stale mi pisal a ked som neodpisala som bola iba k...a .. vo februari ked som tam bola, isiel do sprchy s mobilom.. bola som nahnevana, lebo som si myslela ze zase vypisuje inym.. chcela som sa ist prejst a svoj hnev vyventilovat, co bol vzdy problem.. zamkol ma v dome, vypol internet, zobral mobil a niekolkokrat prefackal pred ocami jeho dcery.. kedze bol chudobny a byval iba v jednej izbe v spolocnom dome, poculo ma kricat dievca z vedlajsej izby a zavolalo policiu.. nepodala som ale oznamenie.. na druhy den som odisla k jeho exmanzelke,, kedze som nikoho ineho blizkeho tam nepoznala.. no nevydrzala som to a ja nechapem preco, preco som to s nim nedokazala ukoncit.. na druhy den som sa k nemu vratila.. policia uradovala aj vtedy, ked mi hovoril ako ho nebavi zivot a ze by si uz aj nieco spravil a nedvihal mi po prvykrat v zivote skoro 4 hodiny mobil.. den pred vianocami, ja som bola vtedy doma a on doma, vo svojej krajine.. musela som tam zalarmovat policiu nech sa idu radsej pozriet.. nastasie sa nic nestalo, ale strasna noc to bola.. je to muz ktory sa velmi boji samoty a napriek tomu ze mne, aj ked sme uz posledne mesiace fungovali viac iba ako kamarati, hovoril ze nedokaze byt s nikym inym, viem ze uz pokukaval a vypisoval inym.. v tom bol typicky.. chcel aby sme boli stale v kontakte, kym si ja alebo on nenajde niekoho ineho.. myslela som si ze to zvladnem, ale nedokazala som to.. bola som ziarliva a iba ma to nicilo.. vcera som mu dala definitivne zbohom.,.skutocne definitivne.. prvykrat, skutocne prvy, na mna konecne nevyvijal natlak po mojom zbohom.. neodpisal nic a ja chcem aby to tak ostalo.. bude to mozno aj tym ze si u neho v praci zacina obmotavat okolo prsta nove dievca.. to je uz jedno.. ja chcem konecne zacat novy zivot.. no stale placem... placem kvoli poslednemu roku, ako ma to zmenilo.. stratila som kamaratky, respektive oni tu su, no ja sa nedokazem zdoverit, nedokazem potesit, nemam sa o com rozpravat a najradsej by som ani nevychadzala z izby... alebo by som vysla, len nech tam nie su ziadni ludia..nikto nechape, preco som to tahala tak dlho.. stalo sa zo mna zatrpknute dievca, znenavidela som vsetkych a vsetko okolo seba.. neverim si uz v nicom.. a strasne sa bojim a viem, ze ja som na vine niekolkych chybam v tom vztahu a bojim sa ze ich spravim zase.. moj perfekcionizmus, aj ked ja mam od perfektnej daleko, aj ked taka vlastne neexistuje.. trasu sa mi ruky, neviem sa sustredit.. kazdy den placem a neviem zit.. co, ako, preco to tak je.. chcem zabudnut na svoje problemy a zacat zit normalne, tesit sa z malickosti a vidiet v ludoch okolo mna viac to pozitivnejsie ako negativnejsie.. este predtym nez som zazila tento vztah som chodila skoro rok ku psychologovi, lebo som bola v cudzine prepadnuta tromi chalanmi, vzali mi vsetky doklady, zlomili prst, trpla som v dome samotou, strachom a myslienkami, kedze som nemohla ist do prace... neskor ked som znova nastupila, zacala som mat problemy,nedokazala som sa sustredit, myslela som ze vsetko robim zle, nevedela som ani pozametat.. vratila som sa domov a rok navstevovala toho psychologa.. myslela som si ze je vsetko uz v poriadku, no prisiel ten vztah a ja som padla este hlbsie ako predtym.. ano, chystam sa zase ku psychologovi, vlastne teraz psychologicke no v septembri musim zase vycestovat na par mesiacov na zahranicne studium ktore neviem ako idem v tomto stave zvladnut takze nebudem mat moc casu na datie sa dokopy.. pomozte mi prosim, povedzte mi co si o vsetkom myslite, kde vsade som spravila chyby a ako sa z nich poucit, nie nimi trpiet..... :( pomozte mi najst lasku ku zivotu, ku svetu, ku sebe samej a ludom okolo mna.. ja teoriu viem, ale ja to stale neviem dat do praxe :((((
Dobrý deň,
Zdá sa, že váš nick dokonale vystihuje váš problém. Ale najprv by som chcel povedať, že nie je vhodné sa učiť plávať, keď sa topíte. A to čo ďalej budem písať, je tak trochu učenie plávať niekoho, kto sa práve skôr topí. Preto odporúčam kritickú fázu prekonať s podporou živého terapeuta. Človek ktorý sa veľmi trápi nemá práve veľké kapacity nahliadať svoj problém z inej perspektívy a hľadať možnosti a riešenia.
Píšete "no ja to chcem zmeniť.. chcem byť silnejšia, chcem normálne žiť..". Zdá sa mi, že toto je vo Vašom živote obrovská sila. Źenie Vás to robiť veci ktoré pre mnoho iných by mohli byť náročné, vy sa ani nepozastavíte. Dokázali ste sa sama vyliečiť z anorexie, chodíte do zahraničia, kde dokážete pracovať, študovať, žiť s mužom. Zdá sa že máte v sebe veľké ambície a v istom zmysle veľkú silu. Teraz je jedno v akom ste psychickom rozpoložení a prečo, k tomu sa dostaneme postupne. Chcem aby ste si teraz uvedomili, že máte silný motor ktorý vás ženie. Skôr, než budete čítať ďalej, skúste si to pripustiť, je to dôležité pre ďalšie veci čo chcem napísať. Chcete svoj život zmeniť a veľa pre to dokážete spraviť. Lenže tá sila je nasmerovaná von. Do štúdia v zahraničí a iných ambícií, do štihlej postavy, rastu vlasov, zmiznutia akné. Do dokonalosti vašich priateľov aj vás samých. Paradoxne je aj v tom, ako dlho ste sa vydržli nechať šikanovať. Hľadáte svoje šťastie vo vonkajšom svete, s ráznou silou.
Dovolím si preformulovať vašu otázku cez to čo som napísal. Teraz znie, prečo keď mám super motor a dobrú rýchlosť, prečo neustále niekam narážam? Predstavujem si loď bez kormidla, ktorá je už celá otlčená (to vaše "zmenilo ma to") a má toho všetkého už plné zuby. No naďalej sa vždy pozviecha, znova natankuje nádrž a vydá sa na cestu za vonkajšími cieľmi. Kedysi niekto robenie toho istého stále dokola, zakaždým s očakávaním iného výsledku, nazval šialenstvom. Tým vás nechcem nazvať šialencom, len podnietiť urobiť niečo inak.
Pristavím sa tu pri vašom chlapovi. Keď som čítal vaše riadky venované tejto téme, napadalo ma, že práve pre vás asi muselo byť veľmi ťažké opustiť niekoho, kto vám tvrdil že ste pre neho dokonalá. Presne to, o čo sa snažíte aj vovnútri. Niekde v kútiku duše ste cítili slabý hlások, že toto si už nechcete nechať, ale niečo vám bránilo brať ho dostatočne vážne, zariadiť sa podľa neho. Viac ste počúvali to vonku, než to vnútri.
Aj v komentári píšete, že ste sľúbila, že tu pre neho bude, ale chcete to fakt tak? Je ľahšie (a perfektnejšie) sa prisľúbiť a hrať silnú, než sa ohradiť voči niekomu o kom vie že bude bez nej trpieť a potom si to ustáť sama pred sebou, pred ním, pred svetom. Je ľahšie snažiť sa byť silná než žiť svoju slabosť. Paradoxne zároveň cítite, že tak silná nie ste, ale tento váš hlások vám opäť niečo bráni vypočuť. Ustupujete proti svojej voli. Tu a ktovie kde ešte. Nedokážete to proste pustiť. Už ste to skončila, je prakticky potom, no ajtak bedákate, že vás to celé nebaví a umárate sa. Skoro ako keby ste chceli, ale zároveň vidno ako veľmi nechcete. Čo sú to za dve časti ktoré sa vo vás tlčú?
Skúste si teraz predstaviť, že by ste počúvali ten váš vnútorný hlások. Neviem či viete čo presne myslím, jednoducho ten hlások, ktorý vám ukazuje vaše nedokonalosti, ktorý sa nehanbí priznať že nie ste najsilnejšia na svete a neunesiete všetko (i keď už ste uniesli sakra vela), ten ktorý vám hovorí že by ste sa niekedy rada vzdala, rada sa na všetko to zaťažujúce vykašľala, rada sa strala len o seba, rada kašľala na to, ako vás možno budú vidieť druhí, ako si pomyslia že nie ste nič moc. Poznáte tento hlások v sebe? Ak hej potom teraz mu dajte priestor, len tak nezáväzne sama v sebe. Predstavte si, ako by váš život vyzeral, keby ste sa ním riadila, keby ste mu načúvali. Ako by váš život vyzeral bez tej perfektnosti, ako by vyzerala "nepoznám sa" ktorá proste je aká je? Čo by robila, ako by sa cítila? Skúste sa tejto predstave venovať možno aj častejšie než raz.
Aby som to zhrnul, vy máte úžasný motor, ako to už anorektičky mávajú (zjavne ste si o tom už niečo čítala;), ambiciózna, inteligentná žena. Úžasná energia. Lenže nasmerovaná len von, akoby to vnútri nebolo dosť dobré. Motorový čln bez kormidla. Bez kompasu. Ten kompas, a spolu s ním aj tú lásku ku sebe aj druhým aj k životu a všetko po čom túžite máte už dávno vnútri. Hovorí o tom ten váš vnútorný hlások, tá malá zraniteľná ľudská časť, ktorú zatiaľ, zdá sa, vnímate skôr ako niečo čo by vám mohlo sabotovať cestu k perfektnosti ktorú ste si zvolili za cieľ. Tam vnútri už perfektná ste. A tie vonkajšie ciele sa dajú dosiahnuť aj ceztami prijateľnými pre vaše vnútro a pre vaše obmedzenia (napr. schudnúť sa dá aj inak než na úkor svojho tela).
Z bannera tu vedľa na mňa svieti motto:
“Nie je nič vzácnejšie, ani krajšie ako žena, ktorá je bez zábran sama sebou; spokojná vo svojej dokonalej nedokonalosti.
To je pre mňa skutočná esencia krásy.”
Steve Maraboli"
A možno to nie je náhoda že svieti práve vtedy, keď píšem príspevok pre Vás. Dovoľte si byť dokonale nedokonale krásna v každom zmysle. Začnite sa pohrávať s tým jemným hláskom vnútri, cíťte svoje telo, vnímajte niekedy iba tak čo prežívate, kde v tele to cítite? Skúste sa tomu občas možno poddať, sledovať prúd vášho prežívania. Lebo to ste vy. Nasmerujte ten svoj úžasný potenciál konečne aj dnu. Alebo ešte lepšie, proste si to len začnite všímať, pretože ono to tam už dávno je. Začnite si svoje vnímanie, prežívanie, myslenie všímať a spoznávať, ako keby ste sa približovali k cudziemu človeku s ktorým sa chcete intímne zblížiť.
Dalo by sa to popisovať viac, ale nejak verím že sme sa úplne neminuli a nejaký zmysel a smerovanie vám to dáva. Môžete ísť na nejaký workshop alebo skúsiť nejakú literatúru (napr. focusing od gendlina), ktorý je o prejave pohybom a kontakte s telom, nezaujatom a otvorenom pozorovaní vnútorného sveta (skúste tolle - moc prítomného okamihu). Na preformulovanie svojich myšlienok pomáha nenásilná komunikácia (Rosenberg). Skúšajte jednoducho počúvať, čo "byť silnejšia" a "normálne žiť" pre vás znamenajú v skutočnosti. Verím, že časom sama začnete veriť tomu, že stať sa sama sebou je to najdokonalejšie čo môžete urobiť.
Držím palce,
Ivan Vyskočil.
dnes zase uradovala policia.. nakoniec mi odpisal na poslednu spravu, kedy som mu po x-ty krat dala najavo ze uz chcem byt sama.. slubila som mu sice ze ked bude nieco dolezite ze tu pre neho vzdy budem, no ja to uz nezvladam, vobec ale vobec nie.. nastali vyhrazky samovrazdou, klasila.. vedela som ze sa nic nestane, no pre istotu som tam zavolala policiu... ja to uz nemozem vydrzat.. na jednej strasne mi je ho luto, na druhej uz nemozem ustupovat, dokedy??? najradsej by som sa uz zajtra ani nezobudila a len spala kym to cele neskonci a ja nebudem zase normalna ako kedysi... normalny zivot... nebavi ma to uz cele...