Dobrý deň, veľmi by som poprosila o radu. Mám vzťah s mužom s ktorým si plánujeme budúcnosť. Je vdovec 6 rokov a má 10 ročného syna. Problém máme v tom, že sa vyhýba rozhovoru so svojim synom o našom vzťahu. Myslím si, že by bolo vhodné mu o vzťahu niečo povedať. Kedy je na to správny čas? a akým spôsobom mu to povedať? partner si myslí, že to nepochopí lebo je ešte malý a vraj na to príde sám. A ešte jedna vec. Je to v poriadku, že v tomto veku 10 rokov spí ešte stále so svojim otcom na manželskej posteli? Ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň,
V prvom rade potrebujem napísať, že sa cítim tak trochu v pasci. Je náročné sa vyjadrovať k problému dvoch ľudí niekomu tretiemu. Mám obavu ako s mojimi vyjadreniami potom môže byť naložené. To čo môžete riešiť a k čomu sa viem vyjadriť, sú Vaše pocity, Vaše postoje. Hodnotiť či vychováva svojho syna správne mi neprináleží. Zmysel by malo, keby sa na mňa s týmito otázkami obráti Váš partner.
Zdá sa tiež, že ohľadne výchovy syna svojim otcom a Vaším partnerom máte dosť veľa neistôt a obáv.
Lenže každý Váš priamejší zásah alebo kritika výchovy Vášho partnera môže ohroziť Váš vzťah. Tu Vám môžem len odporučiť sa zmieriť s tým, že nemáte nárok hovoriť druhému rodičovi do výchovy, aj keby skutočne nebola dobrá. Máte ale nárok povedať, aké sa Vám to javí. Bez nároku na očakávanie, aby sa niečo zmenilo.
Ak vidíte niečo čo partner nie, je oveľa väčšia šanca že o tom bude ochotný spolu s Vami uvažovať v nehodnotiacom a otvorenom dialógu, s rešpektom k jeho rozhodnutiam, než ak poviete čo i len medzi riadkami, že niečo robí zle.
Môžete spolu hovoriť o Vašich obavách, alebo aj o výchove ako takej a v tejto rovine argumentovať prečo si myslíte čo si myslíte že je pre deti dobré. Akonáhle zaznie že možno on niečo nerobí správne, môže to byť vnímané ako spochybňovanie alebo miešanie sa do niečoho "do čoho Vás nič". To môže ohroziť kvalitu vzťahu.
Vyhýba sa rozhovoru so svojim synom, ale rozhovoru o Vašich obavách a o výchove svojho syna s Vami sa možno vyhýbať nebude, ak to bude len o Vašich pocitoch a obavách, nie o tom či to robí dobre či nie, ani o tom čo by podľa Vás robiť mal. Som si istý, že úprimný rozhovor bez toho aby ste mali dopredu uzávery o tom čo je správne a čo nie môže pomôcť aj jemu vidieť súvislosti inak a hľadať iné cesty vo výchove.
Partnera môžete teda buď prijať s výchovnými metódami ako má (čo nevylučuje spoločné rozhovory o tom), alebo neprijať. Môžete ho inšpirovať svojimi myšlienkami, (a možno inšpiruje on Vás) ale to je všetko kam siahajú Vaše možnosti. Všetko ďalšie môže byť vnímané ako nerešpektovanie a prekračovanie osobných hraníc. Viem, že Vás to dosť trápi, takže toto asi nebude pre Vás ľahké prijať.
Ak sa na mňa obráti Váš partner s týmito otázkami, samozrejme rád odpoviem. Dúfam, že Vás to moc nesklamalo a že sú moje dôvody zrozumiteľné.
S pozdravom,
Ivan Vyskočil.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
