Dobrý deň,
potrebovala by som prosím Vás poradiť - mám 16,5-ročného syna, keď mal 3 roky, rozviedla som sa a bývali sme pol roka u mojich rodičov, potom sme sa osamostatnili. S vlastným otcom sa stretával každú druhú sobotu, no len pár mesiacov, potom to prestalo, nakoľko mu bol prednejší alkohol. Čiže môj syn od 4 rokov nie je vôbec v kontakte s vlastným otcom. So synom som bývala vždy sama, samozrejme, keďže sme zostali sami, veľa času sme trávili s mojimi rodičmi. Prekážalo mi však to, že majú tendenciu stále sa mi starať do výchovy a taktiež do môjho života, čo vyvolávalo dosť často hádky medzi nami. Toto ich zasahovanie do môjho života neprestalo ani teraz po xx rokoch, kedy už mám kompletnú, normálne fungujúcu rodinu - manžela, tohto môjho syna, 2-ročnú dcérku a teraz čakáme tretie. Syn tento rok začal študovať na strednej škole a posledné 2 mesiace je s ním extrémny problém - zistili sme po telefonáte triednej, že prepadá z viacerých predmetov, dokonca že občas do školy vôbec nepríde a donesie ospravedlnenku od trénera (chodil na hokej, čo sme mu samozrejme po tomto zistení zrušili). Keď som toto zistila, samozrejme ma to nahnevalo a keďže už sme dlhšie z neho zúfalí a nepomáhalo na neho ani po dobrom ani po zlom, poprosila som môjho otca, či by mu neprišiel dohovoriť. Na moje nemilé prekvapenie to skončilo tým, že môj otec sa sám samozrejme pred mojim synom rozhodol, že bude lepšie, keď pôjde aspoň na 2 týždne bývať ku nim. Ja som s tým nesúhlasila, keďže svojho syna poznám a vedela som, že je to pre neho len a len vykúpenie, pretože mu skončia všetky jeho povinnosti, ktoré ho doma otravovali. Skončilo to celé tým, že sa v momente zbalil a odišiel. Vo mne sa niečo zablokovalo, ja som mu potom nedokázala zavolať, ako sa má, čo robí, cítila som to ako podraz voči sebe ako matke, podrytie autority a ako synove "víťazstvo". Už je u nich vyše týždňa, včera som pre kontrolu volala triednej, od nej som sa zase dozvedela, že opätovne vynechal v jeden deň prvé 2 hodiny a vyhovoril sa, že mu meškal autobus, čo samozrejme moji rodičia nevedeli. Mňa to už vytočilo a povedala som, že jednoducho ide domov, na čo ho zase začali štvať proti mne... Uzatvárajú túto tému stále tým, že v synovi nie je chyba, on za nič nemôže, ale môj súkromný a partnerský život, ktorý som mala zbabraný doteraz môže za všetko. Už som fakt zúfalá, sklamaná, že moji rodičia robia takéto kroky, a neuvedomujú si, že ničia môjmu synovi budúcnosť, pretože bude a je nezodpovedný. (Napríklad ešte pred týmto incidentom ja som mala s manželom pracovné povinnosti, tak syn išiel k mojim rodičom, aby dohliadli, nech sa poriadne naučí s tým, že nech si zoberie komplet všetky učebnice na ten ďalší deň - a to som mu zdôraznila 3x!!!, že tam môže zostať spať a od nich ísť do školy. Keď som potom poobede volala, či mu skontrolovali učebnice a zošity s rozvrhom, tak sa vlastne zistilo, že na 3 predmety nemá učebnicu. Mňa to tak naštvalo, že som povedala, nech sa okamžite zbalí a príde domov, keďže nedodržal to, na čom sme sa dohodli. Zase to skončilo štýlom, že mi moji rodičia šplechli, že som hysterická a že sa nič také nestalo.) Prosím Vás, neviem, ako z tohto vykľučkovať tak, aby ma syn začal rešpektovať ako matku a hlavne, aby nemal potrebu vždy od všetkých problémov utiecť, len aby mal pokoj... pretože to je proste jeho štýl, k ničomu sa nepostaví ako chlap, len mi dajte pokoj, nič odo mňa nechcite... Vopred Vám ďakujem. Z.
Dobrý deň,
Zdá sa, že táto situácia sa tiahne a vyvíja už roky.
I keď vyvrcholila až teraz. Rozmotať takto zamotané klbko je náročné, pretože sa spravilo viac krokov ktoré viedli k jeho zamotaniu už skorej, niektoré aj popisujete. Situácia je už emočne vypätá, riešenia ktoré mohli fungovať pred pár rokmi jednoducho, už teraz nemusia byť účinné. Ale pokúsim sa nejak odpovedať. Predtým Vás ale chcem upozorniť, že to čo napíšem môže vyznieť a asi aj vyznie trochu kriticky, verím však že po dočítaní Vám to celé dá zmysel.
Priznám sa, že po všetkých popisoch toho ako Vás hnevali zásahy rodičov do Vašej výchovy ma veľmi prekvapilo, keď som sa dočítal, že ste si zavolali otca aby chlapcovi dohovoril.
Pri ďalšom čítaní som pochopil, že to bola zúfalá snaha vyvinúť taký tlak na syna, aby naozaj spravil to, čo považujete za dobré a dôležité, zo strachu o jeho osud. Pokúsili ste sa využiť otcovu autoritu, lebo ste boli nešťastná z toho, že Vaša nie je akceptovaná v takej miere ako by ste si priali.
Ďalšie riešenia ktoré spomínate majú tiež tento spoločný znak, autoritatívnosť. Ako riešenie, že syn zneužíva hobby aby sa vyhol škole- prohybícia niečoho čo ho baví. Ako riešenie neuspokojivej výchovy u rodičov- radikálny príkaz na návrat. Predpokladám, že sama ste tušila, že nebude počúvať, že rozhodovanie o tomto nie je len o Vás a ide mimo Vás, ale aj tak ste ho "vydala".
Došlo mi, že toto je spôsob riešenia ktorý poznáte. Možno ste sama bola vychovávaná rázne autoritatívne a museli ste poslúchať. Možno Vás proste len ženie túžba vychovať z neho "dobrého človeka" ako aj strach, že sa to nepodarí. Najskôr oboje.
Ďalej píšete toto:
"cítila som to ako podraz voči sebe ako matke, podrytie autority a ako synove "víťazstvo"."
Toto sa môže stať iba s niekým, s kým súperíme. Keď bojujeme o to, kto si presadí svoju moc nad tým druhým. Prosím, toto je kľúčová časť celého tohoto príspevku, skúste sa nachvíľu tým slovám otvoriť a zahĺbať sa. Cítite to? Vidíte, že súperíte, že bojujete o moc? Vnímate, aký veľký podieľ to má na situácii v ktorej ste sa ocitli? Vidíte akou zraniteľnou Vás to robí? Napadajú Vás aj iné "režimy výchovy", než len autoritatívny?
Môžete obviniť rodičov, že sa stavajú na jeho stranu, ale stále je to len o presúvani moci na jednu či na druhú stranu, stále je to o súperení a boji o to kto koho bude či nebude počúvať, len tam je viac hráčov. Nie je riešením, aby sa moc dostala opäť na Vašu stranu. Ak od tohoto modelu neupustíte aspoň v úvahách, nedokážete sa na situáciu pozrieť inak a reagovať inak, a teda ani nič zmeniť.
Chcete aby Vás syn začal rešpektovať ako matku. Syn je vo veku keď je v podstate dospelý. Jeho "vývinová úloha" je separovať sa od rodičov a hľadať vlastnú cestu, nepodliehať tlaku. Na základe čoho Vás má rešpektovať? A čo vlastne od neho očakávate, keď vravíte že chcete rešpekt? Je to poslušnosť? Je to že sa bude vždy rozhodovať tak aby Vy ste s tým bola spokojná, alebo ako to vlastne spoznáte, že už Vás rešpektuje?
V tom čo píšete vnímam veľa očakávaní a kritky voči Vášmu synovi. Dali ste mu viacero nálepiek, najmä že je nezodpovedný. Vidno, že ste zažili veľa sklamaní a zranení. Ale takéto premýšľanie nesie riziko pre vzťah. Akonáhle niekoho označkujeme, nálepka akoby začne byť dôležitejšia, než samotný človek o ktorého sa jedná. Už tam nestojí môj syn ktorého mám rada a o ktorého mám taký veľký strach. Už tam stojí jeden nezodpovedný človek, ktorý si (ne)zaslúži..., ktorému treba..., ktorý je taký a onaký... a pod. Lebo k nezodpovedným tak treba. Neviem či Vám to dáva zmysel. Ale skúste si každú takú nálepku rozpísať, aké presne správanie to je? Jedna pani na jednom kurze kde sa takéto cvičenie robilo zistila, že dovtedy považovala svoju dcéru za nezodpovednú. Keď ju vyzvali aby napísala nie nálepku, ale iba to prečo si to myslí, napísala: "išla do ďalekej krajiny a nevybavila si pas." Ako sa podľa Vás cítila tá žena, keď mala v hlave "Bože tá je tak nezodpovedná!"? Ako sa podľa Vás cítila, keď mala v hlave "ide do cudzej krajiny a zabudla si vybaviť pas?" Ako sa mohla zachovať k dcére, keď ju označila ako nezodpovednú, a ako keď si povedala len to ako to je, bez toho aby to takto negatívne zhodnotila a zaškatuľkovala? Neviem či sa mi darí toto priblížiť tak aby Vám to bolo užitočné. Ale to ako premýšľame o ľuďoch je neskutočne dôležité, a za každým hnevom a pocitom zranenia a nerešpektu sú veľmi konkrétne myšlienky ktoré tie zlé pocity spôsobujú a preto ich treba odhaliť, lebo nálepky a hodnotenia nič nehovoria o podstate problému a znemožňujú nám vidieť riešenia. A vedú k autoritatívnosti.
Pre túto odpoveď by som trochu zanedbal Vašu požiadavku riešiť, aby Váš syn sa viac a zodpovednejšie staval k problémom. Možno zistíte, že to čo považujete za dôležité Vy, on za dôležité nepovažuje. A že to čo považuje za dôležité on, k tomu pristúpi výsostne zodpovedne. Dovolím si to zanedbať, pretože je to pre mňa viac dôsledok než príčina.
To čo môže prispieť a čo je najdôležitejšie je vzťah. Možno ste už počuli o rozdieli medzi formálnou a prirodzenou autoritou. Vy sa snažíte byť autorita formálna- čiže z toho titulu že ste matka si robíte nároky aby Vás počúval. Ale každým takým mocenským gestom u syna strácate na hodnote ako človek hodný vzťahu, pretože necíti porozumenie, len nátlak, necíti že vnímate aj jeho potreby, že s ním počítate pri rozhodovaní, len že ho chcete riadiť podľa seba (i keby dobrým smerom a s najlepším úmyslom). Potrebujete posilniť svoju prirodzenú autoritu a získať iný druh rešpektu. Aby ste si to priblížili o čo ide, skúste si Vy uvedomiť, koho v skutočnosti rešpektujete? Aké jeho vlastnosti to sú? Nie zo strachu, ale preto že je to človek ktorého si vážite, máte rada a máte ho vysoko, nie z donútenia, ale preto že je hodný následovania? Ten človek ktorý keď vyjadrí svoj názor, budete cítiť že sa nad tým chcete zamyslieť. S nadsázkou povedané, takým človekom sa synovi potrebujete stať. Neformálnou autoritou, ktorá je rešpektovaná z iných dôvodov než zo strachu alebo preto že si rešpekt nárokuje. Pravda je tiež tá, že na takto staré dieťa už priamy vplyv prakticky je veľmi ťažké mať. A vekom Váš vplyv bude len a len viac a viac o vzťahu.
Všeobecne sa dá povedať, že človek, každý jeden z nás potrebuje cítiť, že je vnímaný a porozumený. Tým prilievame do nášho "vzťahového citového konta". Nárokmi, očakávaniami a hodnotením z neho naopak vylievame. Aj keď sa nám nakoniec nevyhovie, ľahšie to príjmeme, keď sme boli vypočutí a máme istotu, že druhý rozumie našej potrebe. Aj keď ju nenaplnil, nevyhovel. Ľahšie prijímame pravidlá, keď na ne môžeme mať vplyv, keď nás pozvú rozhodovať o tom, čo sa nás týka. A v neposlednom rade, keď si u nás všimnú čo sa podarilo, ocenia dobrú prácu a pod. Predpokladám, že toto vštko viete a je vám to blízke, poznáte to. Ale u Vášho syna Vám to uniká, nezohľadňujete že to takto funguje dostatočne a vzďaľujete sa navzájom. Možno preto, že je to pre Vás dieťa ktoré treba viesť. Ale to čo potrebuje 16 ročný chlapec, je veľa dôvery. Tento odstavček je tiež dôležitý, ide v istom zmysle o návod. Ak to chápete, dokážete sama lepšie a častejšie nájsť cesty k svojmu synovi.
Aby som priblížil, len informatívne, čo to môže znamenať v praxi, tak napríklad situácia s využívaním hokeja mohla byť riešená rozhovorom (nie dohovorom!), kde by ste vyjadrili, že ste sklamaná a možno aj nahnevaná, zaskočená, že ste mu dôverovali a teraz to pre vás bude ťažšie. A potom sa ho opýtali, čo navrhuje, ako to spraviť aby ste si mohli naďalej dôverovať a nemuseli pristupovať k radikálnym jednostranným riešeniam, ktoré Vám poškodzujú vzťah. Celá situácia by mohla byť možno so synom prebratá podobným spôsobom: viem že to je teraz medzi nami nanič. Cítim sa z toho tak tak a tak. Bojím sa o teba, mám ťa rada, i keď niekedy to tak nemusí vyzerať. Vidím že takto to nefunguje ale chcela by som aby to medzi nami bolo lepšie, aby aj ty si sa mal lepšie, tak čo navrhuješ, ako to vieme spraviť? Sú isté veci, na ktorých mi záleží, pretože si myslím že je dôležité aby si ich vedel do života, pretože považujem za svoju povinnosť ti ich sprostredkovať, ale odteraz chcem aby sme hľadali riešenia spolu. Ja sa budem snažiť počúvať a chcela by som aby si aj ty vnímal moje pohnútky. Tak čo myslíš, vieme to skúsiť?
Ako Vám toto znie? Viete si predstaviť takúto otvorenosť, a spoluprácu miesto súperenia?
Ako som písal, už sa to vlečie dlhšie a nebude ľahké budovať vzťah, nebude ľahké prerobiť vlastné vnímanie. Vidno že ho máte rada a záleží Vám na ňom, ale nebude ľahké zvoliť pre túto starosť a starostlivosť vhodnejšiu formu než tá ktorú teraz poznáte a využívate. Niekedy to vyžaduje dokonca nácvik, a i keď som sa pokúsil podať to vyčerpávajúco, stále je to len pár riadkov. Keď sa človek rozhodne robiť veci inak, potrebuje veľa podpory lebo vždy, často dosť rýchlo, sa dostane do bodu keď zistí že "mu to nefunguje" a je riziko že spadne do starých koľají, ak mu niekto nepomôže udržať sa v tých nových. Osobný rozhovor tento príspevok nenahradí a zo zabehaných koľají Vás to asi nevytrhne. Ak Vám to trochu dáva zmysel a vidíte v tom cestu, je možná osobná konzultácia kde by sa hľadali cesty viac ušité na Vašu situáciu než sa dá z tých pár riadkov ktoré tu mám k dispozícii.
Dúfam že to čo som napísal bolo aspoň ako tak zrozumiteľné a že Vám to bude k niečomu, aj že sa Vás niečo z toho príliš nedotklo lebo sú to citlivé témy. Viac konkrétnych tipov, princípov aj zručností môžete nájsť v knihe Respektovat a být respektován, alebo aj priamo na rovnomennom kurze.
Držím palce.
Ivan Vyskočil
Komentáre
Pridávam sa k fany, v mnohých smeroch inšpirujúca odpoveď.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
úžasná odpoveď... Ďakujem aj ja