Rodicovske paky

Dobrý deň,

zdá sa že tie "zbrane" ktoré máme k dispozícii nefungujú dosť dobre a Vy začínate pripisovať problém deťom. Tiež že ste sa toho sama zľakla a tušíte, že niečo na tom nesedí a nechcete to nechať tak, čo mi je sympatické. Rozumiem, že si neviete vysvetliť prečo práve Vás deti nerešpektujú, a prečo ich treba nútiť do niečoho čo majú vlastne radi, prečo ich treba vydierať aby niečo spravili, prečo sú také nevďačné... . Jednoducho prečo s nimi treba neustále bojovať?

Odpoveď je jednoduchá. Netreba s nimi bojovať. To čo popisujete znie tak, že pre choroby ste sa dostali z role matky do role niekoho, kto sa o nich stará až im slúži. Pre dcéru je obrovská zmena, keď zrazu prídete a autoritatívne niečo po nej chcete. Je to asi pochopiteľné, keď je zvyknutá na Vašu starostlivosť a blízky vzťah, nie?

Vidím dve veci v ktorých môžete robiť zmeny:
Jedna je Váš tzv. hyperprotektívny štýl výchovy, ktorý ste získali pre choroby. Keď rodič robí veci za dieťa a chráni ho pred rôznymi nástrahami reálneho sveta, nadmerne sa o neho stará (i keď pre choroby), dieťa prichádza o možnosť naučiť sa byť kompetentné. V reálnom svete sa potom môže cítiť plaché a neisté. Navyše tým dieťa v istom zmysle učí, že on je tu preto aby mu slúžil a dieťa je ten čo "vládne".

Druhá vec je spôsob akým kladiete požiadavky, ktorý v nej vyvoláva odpor sa podriadiť a zreteľne núti dcérku ísť s Vami do boja, aj vtedy keď o ponúkanú činnosť stojí. Niečo robíte tak, že v nej vyvoláte potrebu chrániť si svoju hrdosť a trestať (?) Vás testovaním Vašich hraníc. A aj keď sa Vám podarí ju primäť urobiť to, čo ste chceli Vy, na konci tohoto boja ona sa teší z činnosti a Vy ste "vyčerpaná, psychicky aj fyzicky na dne" a "porazená". Nad dieťaťom sa nedá vyhrať. Porazí Vás však len ten, s kým bojujete.

Ako nebojovať? Skúste jej dať väčšiu voľnosť a prejaviť väčšiu dôveru. Nebojujte, spolupracujte.
Napr. začnite pri plánovaní toho, čo budete kedy robiť. Sadnite si s ňou a povedzte, že sa zdá že tak ako to bolo doteraz to nejde a odteraz budete sa na programe dohadovať spolu. Rozprávajte sa, využite Váš blízky a verím že aj dôverný vzťah. Počúvajte čo Vám hovorí, prejavte porozumenie a skúste spoločne nájsť taký program, na ktorom sa budete vedieť dohodnúť k obojstrannej spokojnosti. Možno budete prekvapená aké rozumné návrhy Vám dá. Musí ale vidieť, že Vy nie len kladiete požiadavky čo má robiť, ale sa aj zaujímate, čo robiť skutočne chce, že jej dávate priestor robiť vlastné voľby o svojom živote a zažívať ich následky. Potom bude ochotnejšia spolupracovať. Deti potrebujú poznať svoje miesto, ale v rámci neho potrebujú mať svoj vlastný priestor. Keď poviete "Ide sa korčuľovať," nemá ho.

Dobrou komunikačnou "stratégiou" je dávať možnosti. Čokoľvek po nej chcete, dajte formou výberu ak vás napadne. "Dáš si červenú alebo zelenú mikinu?" miesto "Toto si obleč." "Vysypeš smeti teraz alebo po večeri?" miesto "Kedy vysypeš tie smeti?" alebo "Zas nie sú smeti vysypané". To Vám ale bude fungovať iba vtedy, ak predtým ukážete, že ju beriete rovnocenne a chcete sa dohodnúť.

Myslím, že vaša inteligentná dcérka veľmi dobre pochopí, keď jej poviete "Vieš čo, veci sa majú tak a tak, a treba aby si robila aj ty niečo, čo by ti tak vyhovovalo, treba to to a to, vyber si". To môže byť spôsob ako ju zapojiť do chodu domácnosti a dať jej zodpovednosť v tejto oblasti.

Môžete nastoliť priamo tému Vášho vzťahu "Vieš čo, medzi nami to v poslednej dobe nie je veľmi dobré, bojujeme spolu a mňa to mrzí, možno niečo robím zle, ale neviem čo. Asi potrebujem tvoju pomoc aby som to pochopila, čo s tým môžeme spraviť?" Ako by to vyzeralo, keby jej toto poviete? Ako by ste sa Vy cítili? Ako by reagovala?
Nepoznám konkrétne situácie, preto píšem tie výroky len ilustračne, verím ale, že sa dá pochopiť princíp ktorý za tým všetkým stojí. Snažím sa ukázať, že existuje aj iný postoj. Na iný postoj samozrejme aj dieťa inak reaguje.
Musí cítiť, že ju rešpektujete, že ju nepovažujete za niekoho kto sa Vám má podriadiť (lebo prečo by to mala robiť???), ale ani za niekoho o koho sa treba starať a slúžiť mu.
Predajte jej viac zodpovednosti za to ako trávi čas. Dajte jej možnosti o ňom rozhodovať. So slobodu ide zodpovednosť ruka v ruke. Ak bude viac toho na nej, bude menej vecí do ktorých ju budete musieť nútiť Vy.

Samozrejme pokiaľ kladiete oprávnenú požiadavku, pokojne dajte na výber rozumné voľby, ale buďte rázna. Byť rázna a nebojovať môže znieť ako nezmysel. Znamená to predniesť požiadavku dôrazne, ale bez výčitky a prehnanej emócie a proste odísť. Ak vyjednávate, dávate najavo, že sa vyjednávať dá, či dokonca že vyjednávať chcete. Zodpovednosť ostáva vo Vašich rukách. Odchodom a nevyjednávaním ostáva v jej rukách (i keď nezaručuje to, že sa rozhodne tak ako očakávate). Len pozor, vetou "A už s tebou nevyjednávam" si autoritu najskôr podkopete. Ona si všíma Vaše činy, nie reči.
Nevstupujte do polemík a hádok a doťahovačiek, v ktorých stratíte hlavu a poviete aj čo by ste nechceli. Niekedy skutočne postačí proste odísť. Môžete sa jej tiež miesto dohadovania spýtať "Toto nechceš, tak ako si to vlastne predstavuješ ty?".

A nepochybujte viac o Vašom vzťahu ani Vašej dcére, ale ani o sebe. Obe robíte to najlepšie čo viete. Niekedy človek proste nemá k dispozícii tie správne informácie. Nikto nás byť rodičom neučí, rodičovstvo je ťažké a rodičovské vzory mnohí máme nedostatočné až škodlivé.

Je to pre Vás ďalšia možnosť kde nájsť lepšie porozumenie tomu, čo sa deje medzi Vami a dcérou.
Zamyslite sa, odkiaľ sa zobral Váš výchovný prístup, prečo robíte čo robíte? Čo vo výchove robíte preto, že ste tak sama bola vychovávaná? Čo preto, že ste to nedostávali, ale svojim deťom to dopriať chcete? A čo robíte preto, že to tak robiť chcete lebo veríte že to je správne, lebo ste sa pre to po úvahe rozhodli?
Uvedomte si, že si môžete vybrať, ako budete k dcére pristupovať. A môžete testovať, ako na to dcéra bude reagovať. Môžete byť autoritatívna, môžete ju nechať bez pravidiel s úplnou voľnosťou, môžete k nej byť partnerská. Teraz môžete hľadať informácie o možnostiach ktoré máte - prvý krok ste už spravili, keď ste napísali- a rozhodovať sa slobodne.

V skutočnosti všetko začína vo Vašej hlave. Vy máte presvedčenia podľa ktorých sa zachováte v danej situácii. Nejaké možno odhalíte pri zamyslení z predošlého odstavca. Jedno z nich ktoré som postrehol v texte je napr. že na dieťa treba mať "páky", treba ho donútiť k uvedomeniu "trestami" keď samo nechápe, že sa musí "podriadiť". A toto presvedčenie vedie k tomu, že Vás to nakoniec "vyčerpá a cítite sa aj psychicky aj fyzicky úplne na dne" a "porazená". A tiež potom začnete pochybovať o sebe "asi nie som schopná matka, keď mňa nerešpektujú malé deti a iných veľké áno", a o dcére " ona asi nie je ok, keď sa nepodriadi keď chcem to máličko, keď ju treba nútiť do niečoho čo vlastne chce...".
K čomu by potom viedlo presvedčenie, že dcérka je schopná rozhodnúť si o mnohom sama, ak dostane od Vás príležitosť, dôveru a podporu?

U dcérky to zas vzbudzuje odpor, niečo ako "na mňa nikto žiadne páky používať nebude, nedonútiš ma". Zrejme preto bojuje aj vtedy, keď o danú činnosť vlastne stojí. Všeobecná rada môže byť, skúste jej veci hovoriť tak, ako by ste ich sama chcela počuť, aby ste bez zlého pocitu činnosť vykonali. Alebo sa jej priamo opýtajte, ako by ste jej to mali povedať, aby pre ňu nebolo také náročné to spraviť.

Úplné riešenie svojej situácie ste nedostali. Téma je príliš obsiahla a návody neexistujú. Celé rodičovstvo je o vzťahu a to s jedným príspevkom nijak radikálne nikto neovplyvní. Ale ak Vám niečo z toho čo je tu napísané dáva zmysel a šípite, že by ste mohli teraz pristupovať aj inak a s inými výsledkami, potom ste spravili ten prvý krok k riešeniu Vášej situácie s dcérou. Zišli by sa Vám ďalšie informácie (napr. z kníh Respektovat a být respektován- Kopřiva a kol., Výchova dětí krok za krokem- Jan-Uwe Rogge). Výrazne by mohli pomôcť osobné konzultácie a sprevádzanie psychológom, pretože naučiť sa iný prístup a zaviesť zmeny nie je ľahké. Verím však, že teraz dokážete niečo spraviť inak. A to je vždy začiatok.