Romantikuš román - kapitola I.

Vysoký,štíhly muž stál pri okne a spoza závesu pozoroval život vonku. Z palácového okna mal všetko ako na dlani. Vrava ľudí, ich výkriky, dupot koní a cvendžanie ostrôh ho znervózňovalo. Mykal závesom ako v horúčke a takmer ho odtrhol, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel ráznym krokom druhý muž. Podľa oblečenia to bol majordómus, ale zároveň to bol jediný človek, ktorého pri sebe pán domu zniesol. Tento sa ani neotočil a ticho sa spýtal:
"Prečo ste prišli, Lambert ? "
" Podte od toho okna, pane, iba sa užierate. Prišiel som vám povedať, že pán du Valois pozvanie prijal a isto dnes večer prijde a zúčastní sa večierka."
Vysoký muž odišiel od okna, a sadol si do kresla tak, že z neho bolo vidieť iba ruku, ktorou si iste podopieral hlavu.
"Lambert, začal zťažka. " Každým dňom som bližšie pri cieli a každým dňom som nervóznejší. Pán du Valois má stále menej a menej peňazí,a stále viac prepadáva kartárskej vášni, aj svojej ješitnosti, ktorá ho núti znovu hrať. Nie je ďaleko deň, keď ho pripravím aj o posledné, a vtedy dá do hry všetko. Aj svoju dcéru. A Jeanette......" zavzdychal muž a hlava mu klesla na ruku.
" Madmoiselle Jeanette vás bude nenávidieť." doplnil Lambert realisticky.
"To mi nehovor! " zrúkol muž a treskol celou silou do operadla kresla.
"Raz ma bude milovať, určite! " presviedčal sa. "Ona ma pochopí, a bude ma milovať takého aký som."
"Pane....,zašepkal jemne Lambert.
"Mlč! Hrozivá čierna postava vyskočila z kresla a priblížila sa k starému Lambertovi. "Chceš mi iba pripomenúť, že vyzerám ako zrúda! Ja, ktorý som bol obľúbencom kráľa,ktorý s ním bojoval bok po boku! Najlepšieho šermiara a milovníka žien! Toto si mi chcel pripomenúť? Kým som bol predtým a kým som teraz ?"
"Pane" odpovedal Lambert úctivo, no neústupčivo, "nikto nepozná vašu boľavú dušu tak, ako ja. Aj vaše skryté vášne poznám. Na týchto starých rukách som vás nosil. Preto vás prosím, prestaňte hrať s pánom du Valois, a neničte jeho dcére šťastie."
Muž sa chytil za hlavu a oprel sa o kreslo.
"Neskoro, Lambert, už je neskoro. Choďte dozrieť na lokajov, či je všetko pripravené. "

Večierky v letnom sídle pána de Comté boli chýrne svojou bohatosťou. Bolo tam všetko, čo si si mohol priať. Dobré jedlo, tanec, kurtizány, hry, všetky pôžitky sveta a zkazených ľudí. Hýrilo sa často až do rána, a niekedy celé dni. Ale pán du Valois nemal nič z týchto pôvabov života. Docválal pred palác vynervovaný,s pocitmi viny a vlastnou bezmocnosťou. Bezmyšlienkovite hodil uzdu sluhovi a išiel do paláca. Iba on vedel, že v mešci, ktorý mu štrngotal po boku, boli peniaze za šperky, ktoré patrili jeho manželke. Inú hotovosť už nemal. "Dnes, pomyslel si, dnes sa ukáže, či šťastie stojí pri mne , alebo pri tom čiernom zloduchovi". Nemal rád pána de Comté, ani nevedel prečo. Prehrával aj s inými šľachticmi, ale iba de Comté mu vedel vybičovať nervy do krajnosti, ponížiť ho a vzápätí uchlácholiť len preto, aby z neho vytiahol ešte viac peňazí. Pán du Valois ho nemal rád, pretože pri ňom jednoducho stálo šťastie.
V honosne zariadených izbách už stálo a debatovalo veľa známych aristokratov. Mnohí si doviedli svoje milenky a niektorí len tak flirtovali, popíjali alebo sa práve horúčkovito napchávali. Pán du Valois sa usadil a už mal po boku úslužného lokaja, ktorý mu nalieval prvý pohár vína. Prvý, druhý, tretí..... pán du Valois bol nervózny a preto v ňom víno mizlo ako v studni. Išiel sa pozerať do vedľajšej miestnosti, kde boli hráčske stoly. Ktosi ho vyzval na partičku, a on prijal. Striedavo prehrával aj vyhrával, ale nezabúdal na hlavný cieľ večierka. Na odvetu proti pánovi de Comté.....
Domáci pán sa k zábave obyčajne pripojil až okolo pol noci. A tak aj teraz , s úderom polnoci sa rozrazia dvere a v nich stojí pán de Comté. Vysoký, štíhly, a predsa vždy všetci, aj keď mierne podnapití , zmĺkli. Pána de Comté totiž prezývali Muž bez tváre. Mrazivý chlad a rezervovanosť hraničiaca s vycibrenou bezcitnosťou totiž z neho len sršala. Ale to nebol dôvod na prezývku. Pán de Comté mal totiž na tvári natianutú čiernu koženú masku....
Pána du Valois zamrazilo. Tak ako vždy , keď uvidel pána de Comté. Ten podišiel ráznym krokom k nemu, a nonšalantne sa uklonil.
"Tak vidím, že ste k nám presdsalen zavítali, " preriekol veľmi posmešne. Pánovi du Valois sa už motal jazyk a preto nebol schopný mu rovnako brilantne odseknúť.
"Teda, ideme na odvetu. Lebo keď sa vám konečne nezačne dariť, veru neviem, z čoho budete platiť dane kráľovi. " Pán du Valois vzkypel hnevom, no ovládol sa a poznamenal niečo v zmysle, že šťastena je vrtkavá. Obaja rivali sa posadili a chytili do rúk karty.

A partia sa začala.....