Každé naše upratovanie končí nejakým zážitkom. Bolo veľa úsmevných a tých menej úsmevných situácií.
Na jeden špeciálny zážitok však spomíname už dlho. Bola jar, upratovanie prebiehalo asi ako u každého. Umývanie okien, vysávanie, utieranie prachu. Mali sme škrečka, volal sa Džony. Moja mamina napriek tomu, že má rada zvieratá iba na obrázku 
, si ho veľmi obľúbila a musím uznať, že sa s ním hrala podstatne viac ako my dve so sestrou.
A teraz to spomínané upratovanie. Nakoľko sa Džony bál vysávača, mamine sa páčilo, že mu môže fúziky tým vzduchom "poťahovať" a on sa skrýval pod jej prsty. Držala ho v zovretej ruke, aby mu samozrejme neublížila. No čo však nečakala, Džony sa silnejšie vymkol, vysávač iba urobil "vcuc" a už sme počuli ako ide rúrou priamo do vrecka na vysávanie. 
S malou dušičkou sme ho začali vyslobodzovať, vytiahli sme ho z kopy prachu, nikto sme ani len nedúfali, že to mohol prežiť. Džony to prežil a aj napriek poranenej labke žil s nami ešte ďalší rok. Labku mu mamina poctivo natierala octanovou masťou 
No keď už vysávať, ta poriadne.
Malá krásavica s chlpatou potvorkou je rozkošná.
Ďakujem, zvieratá má rada po mne