Kým príde ...

Že sa blíži jar, som poznala, keď babka vytiahla plátennú kabelu a naložila doň zajačicu. Mávajúc kabelou spredu dozadu som sa cez pol dediny s ňou vybrala „na pytačky“. Keby ste sa čudovali, prečo som s tou kabelou mávala, tak to bolo akože cesta do Ameriky a plavba loďou v mojom podaní. Po niekoľkých rokoch som došla k záveru, že zajace sa plaviť môžu a morskou chorobou netrpia! Aspoň tí naši nie...
Dedko Paľo nemal zvonček. Mal však Šarina, ktorý bol raz pustený a raz nie. Ako poriadny dedinský hafan, slúžil nielen ako strážca a prípadný chytač zlodeja, ale skôr ako hlasná trúba, pričom svojím štekotom odhalil a najmenší pohyb pri bráne.
Šarino bol beťár. Niekedy vyblakoval na mňa od búdy a ja v domnienke, že však je uviazaný, som sa s hlasitým „Dobrýýýý deeeeeeň!“ blížila k podstienke domu. Tu sa Šarino zrazu od tej búdy pohol a div sa svete, nijaká retiazka ho nezastavila, lebo priviazaný nebol, a tak sme zrazu špritovali ku bránke dva – pes z vnútornej strany a ja ku kľučke od ulice.
Poučená predchádzajúcimi pytačkami, nechala som si bránku pootvorenú, opatrne som vkročila do dvora a keď som počula i kovovú retiazku hrkotať, tak celkom odvážne som zakričala do celého dvora ( a do aj pár susedných) „Dobrýýýý deeeeeň!“ A čakala som. Nie je predsa slušné, vovaliť sa niekomu do domu. Nie? Po chvíľke vybehol na podlážky dedko Paľo s ružovolícou babkou Ankou. Slávnostne prevzal „nevestu“ a mňa s babkou odlifroval do kuchyne. Tam predo mňa babka postavila tanier s koláčom a kým som dojedla druhý koláč, bol späť aj dedko s kabelou.
„ A nenatriasaj ju.“ S úsmevom mi ju podal.
A bolo po pytačkách.
Prv ako zakvitli krompáčiky a moja sestra sa alegricky rozkýchala, v kúte v koterci sa tmolili malé šedučké klbôčka a my sme sa snažili porátať chrbátiky. A keď skutočne prišla jar, zo zajačníka bolo vidieť len môj zadok, lebo mať malinkých poslov jari, hebkých ako najjemnejší zamat ... to si predsa nemôžete nechať ujsť.