úlet

...teplé a únavné lúče slnka pretláčajú svoju pýchu cez mohutné vrcholce ihličnatých stromov, ktoré spolu so sviežim dychom spôsobujú mojej koži husí tanec...srdce prosí o nádych, chladnú pusu vloží na moje líce smutný vietor lesa...malá drevená rozprávka s množstvom malinkých okienok...a záclonkou uprostred sklenej krásy...praskanie ohňa v kozube...drevená vôňa spálenej túžby sadnúť si k stolu....kde sedí niekde tiež niekto smutný a sám...krvavá farba hroznovej kvapky, láska ti pery, rozmazná jazyk...šteklí po krku...sedíš tam sama, aj keď rušný šepot ľudí navôkol...nepoznáš hodiny, nevnímaš čas, nepoznáš strach a neriešiš nič...nemusíš sa ponáhľať a netreba sa báť...nie si na dosah, nezneužíva ťa nik....a ty chvíľu si a nie si jedna z nich...(toto je môj vysnívaný úlet..iný nemám, nemám úlety, a ak áno, chvíľu v meste s kamoškou, ktorá ma viac problémov než ja....nie, to nie je úlet...teda nemám a mám len tento jeden...)