V opojení empatie

Empatia alebo túžba po nedosiahnuteľnom

Prejsť sa v topánkach druhého
Po tých istých cestách
S tými istými myšlienkami
Na pleciach s rovnakým batohom povinností
Pochádzajúc z toho istého domu
Majúc spoločných súrodencov
A na jazyku rovnakú chuť jedla
V ušiach znejúcu podobnú melódiu
Vidiac jednotný cieľ putovania

Myslíš si, že je to možné dosiahnuť?
A ak nie, tak prečo sme si taký istý, ako sa druhý cíti, ako je možné, že vieme s úplnou istotou skonštatovať, prečo to urobil, ba že si trúfame ho hodnotiť – „Veď on je predsa taký...“!

A takisto s úplnou samozrejmosťou si myslíme, že aj druhý by mal automaticky vedieť, ako sa cítime /aj keď mu to nepovieme/, mal by nám rozumieť či dokonca chápať, že to vidíme inak /často aj bez toho, aby sme mu umožnili pozrieť sa na to z našej strany/.

Myslíš si, že slimák, žirafa a lev vidia svet z rovnakej perspektívy?

Možno, že aj my ľudia sme povahou niekto ako rozhľadená žirafa, pomalý slimáčik alebo dravý lev.

Navonok však vyzeráme menej rozdielne ako uvedené zvieratá, a pritom rôznorodosť našich myšlienok, postojov a názorov môže byť ďaleko väčšia.

Ak chceme druhých chápať, musíme najskôr potlačiť v sebe chuť sa prejaviť, stlmiť naše sebecké priania, stíšiť sa a počúvať. Počúvať s otvoreným srdcom, bez tendencie hodnotiť či kritizovať.