Vianoce vs. štíhla línia - K. O. alebo "na body"?

Boli časy, keď som si nevedela predstaviť Vianoce mimo. V hoteli, na zájazde v teplých krajinách, na chate v horách – proste mimo vlastných 4 stien svojho „bejváku“. Nevedela som si predstaviť Vianoce bez všetkého čo k nim (podľa mňa) nevyhnutne patrilo – určité typy jedál, koláčikov, výzdoba, zvyky pred, počas a po Štedrom večere... Skutočnosť, že som s manželom „vyženila“ aj chatu priamo v srdci krásnej tatranskej prírody ma postupne priviedla k tomu, že som svoj radikálny postoj krok po kroku korigovala.
Zásada bola taká – ak padli sviatky (a neskôr aj prázdniny) tak, že sme mohli byť na mieste aspoň dva-tri dni vopred a ja som tak dostala šancu, pripraviť sviatky, čo by sa viac-menej podobali tým „domácim“ – tak sa išlo už „pred“ – ak nie, tak sme zväčša vyrážali na Štefana. Naučila som sa zvládať „nenápadný“ transport darčekov od Ježiška z BA do PP, úspešne som improvizovala pri vianočnej výzdobe a hlavne pri výbere „stromčeku“ (lebo hoci ich bolo okolo plný les, nikdy som sa neznížila k tomu, aby som vzala pílku a „obslúžila sa“) a rovnako som uplatňovala svoju fantáziu pri zostavovaní slávnostného menu. Hovorila som si – buď rada, vyhneš sa prežieraniu a hlavne „povinným jazdám“ po bližšej aj širšej rodine, ktoré sú snáď najhoršie práve pre sviatočné priberanie a stratu štíhlej línie.
Nebolo to celkom tak – po Štefanovi sa k nám zväčša pridávali priatelia so svojimi rodinami a gazdinky nosili so sebou vzorky svojich vlastných dobrôt, ktoré moje vlastné zásoby rozširovali priam geometrickým radom. Odolať im – hotové umenie! Jedinou spásou bol fakt, že na chatu sme sa nechodili vyvaľovať, ale chodili sme tam kvôli lyžovačke. Aj keď – kým boli šarvanci malí, sama som toho veľa nenalyžovala – rozostup medzi mojimi deťmi bola taký, že vždy keď sa to staršie dostalo do veku, keď sa postavilo na lyže (a teda som mala aj ja šancu robiť to isté) – tak som bola zase „v tom“. Deti odrástli a už to nebolo o tom, že sme ich my rodičia ťahali od televízorov na svah, ale ony od rána chodili a vypytovali sa, kedy už konečne vyrazíme, veď vleky sa spúšťajú už o 9.
Osud chcel tak, že posledné tri roky som sa na chatu a tým ani na lyže počas Vianoc nedostala (a nielen počas Vianoc, vlastne som posledné tri roky na lyžiach nestála vôbec). Počas týchto troch rokov som zistila, aké devastujúce následky tento fakt zanechal na mojej štíhlosti. Keď sme sa tohto roku prepracovali k tomu, že sa (aj keď až po Novom roku) išlo na lyže, mala som veru malú dušičku, ako to bude s mojím outfitom. Prv, než som otepľovačky a vetrovku zabalila, potajme som si ich v kútku vyskúšala – a dosť mi odľahlo, keď som sa do nich (doslovne) vtesnala. To som ale ešte netušila, že to neznamená výhru! Lebo až svah ukázal, kde sú „slabiny“ – jedna vec je do vecí sa dostať a druhá – hýbať sa v nich a to ešte dosť špecifickým spôsobom! Zistila som, že som síce pekne teplučko zabalená vo fajnových veciach, ale k zapnutiu lyžiarok, zdvihnutiu palíc zo zeme (a to nehovorím o zdvíhaní samej seba po páde) by som potrebovala onoho povestného Jeana. Nuž, musela som sa s tým popasovať, rovnako ako s obavami, či to na tom svahu ešte zvládnem, po takej dlhej pauze.
Podarilo sa – pádom som sa síce úplne nevyhla, dokázala som sa ale v konečnom dôsledku vždy postaviť sama, ale veru za spadnutým centom na zemi by som sa nevrhala ako Babička za pierkom cez plot, lebo pri každom ráznejšom pohybe som mala vážne obavy o zachovanie integrity mojich nohavíc.
Keďže za tie tri roky sme všetci akosi spohodlneli, na svah sa už veľmi neponáhľal nikto z nás – vstávali sme zásadne PO 9, dali sme si čas, aby sme si rozmysleli, čo si dáme na raňajky, pomotkali sme sa, pomaličky sme sa vychystali a boli sme radi, ak sme na kopec dorazili tak, aby sa nám ešte oplatilo kúpiť si popoludňajší poldenný lístok a nie iba 2-hodinový. Unavená z lyžovačky som po návrate na chatu nastupovala do klasickej „druhej šichty“ – prípravy obedo-večere pre celú rodinku. A aby toho nebolo málo deň sme zväčša zakončili „tanečkami“ okolo biliardového stola. No a čuduj sa svete – úspora jedného jedla denne a všetok ten pohyb priniesli bonus – deň po dni sa mi tie lyžiarky zapínali ľahšie a ľahšie, paličky padnuté na zem som si už zdvíhala tiež sama a keby som za plotom zbadala „pejc euri“, tak ho veru preskočím. Dokonca aj ten môj lyžiarsky outfit sa akoby „roztiahol“ – v posledný deň lyžovačky som už pri zapínaní nohavíc nemusela vťahovať brucho ako prestárlý seladon, keď chce zapôsobiť na mladú slečnu a aj pod vetrovku som si mohla obliecť ten hrubší sveter .....
Teraz by to už chcelo len nejakým spôsobom spraviť z tých výnimočných chvíľ každodenný stereotyp – lebo už pomaly začínam cítiť, ako moje rozhýbané svaly začínajú znova tuhnúť – ale zase – stereotyp vie byť taaaaakýýýýý nudný!