Kde sa podela tá ľahkosť bytia?Kde sa podeli tie spontánne výkriky radosti do víru povinností?Fakt už len s pribúdajúcim vekom budem riešiť - malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti? Cukina, uhorky, opadané jablká? Už žiadne triašky v kolenách, už žiadny smiech len tak? Už sa nenosí kričať od radosti? Smiať sa na plnú ulicu, až sa okoloidúci zastavujú?Kde to skončilo?Kedy?Ja som si to nevšimla.Ja ešte nechcem. Predvčerom som sa nechala zviesť.Spolužiakom zo základky.Je totiž autobusár.