Blogy používateľa all

A prišiel deň D. 18. august 2000, piatok.
Netuším, čo sme robili od rána, ale okolo tretej sme sa začali chystať. Mali sme na to bojové podmienky. Ďalej budem písať stručne v bodoch, aby som zas nemusela rozdeľovať:

- sú tri hodiny popoludní, začíname sa pripravovať. Sobáš má byť o 17.00 hod.

- potrebujem vyžehliť šaty mojej birmovnej (svedok) a tiež moje (tri týždne vláčené v autobuse)

Vlastním niekoľko minulostí popísaných v zošitoch a na rôznych papierikoch. Nedávno mi z postaršej kuchárskej knihy vypadla jedna stránka, ktorá je popísaná úhľadným písmom a prezrádza zopár informácii o bylinkách, koreninách a receptíkoch starých mám.

Kamilka Milka, známa tiež ako Harmanček, Heřmánek, alebo Matricaria recutita

Mala som 19 rokov, priateľa na vojne a myslela si, že život mám krásne nalinajkovaný. Pracovala som v malej krčmičke, spoznala som tam mnoho ľudí a osudov. Jedného dňa, keď som už mala nervy v kýbli, postavil sa mi do okienka neznámy chalan a moja prvá myšlienka bola: "Tohoto si vezmem". Nevedela som, kto je to, odkiaľ je, či ho ešte uvidím, aj myšlienka odletela. Ako správna krčmárka som na neho zrevala, pretože po osem hodinovej šichte mi jeho otázka: "Kde máš brata?" pripadala nezmyselná, veď na čo sú mobily?.

Deň pred sobášom (ráno okolo pol ôsmej) sme sa boli s celou skupinou pozrieť na „miesto činu“, čiže do spomínanej baziliky. Je to frekventované turistické miesto, ľudia sústavne prúdia von a dnu. Vtedy som ešte o pre nás chystanej kaplnke netušila, tak som sa s nemým úžasom rozhliadala po veľkom chráme – hlavná loď bola vskutku obrovská a mala nekonečne veľa bočných lodičiek s otvoreným prístupom (architekti, len sa smejte, ale lepšie opísať to neviem). Uvažovala som, v ktorej z nich si povieme svoje áno a či ho vôbec budeme pre ten okolitý ruch počuť, pretože aj keď sa všetci snažili o „silencio“, tá masa ľudí predsa len dosť hlasno šumela.

18. august 2000 (piatok)
Na začiatku boli dve prihlášky na stretnutie mladých so sv. Otcom v Ríme. Dostala som pozvanie od vtedy ešte „len“ snúbenca. Možnosť prejsť Svätou bránou do chrámu Sv. Petra, ktorú otvárajú len raz za 25 rokov sa neodmieta :) Potom padla z jeho strany nevinná žartovná otázka: „A keď tam už budeme, nevezmeme sa?“ Ja som za každú srandu... aj predstava, že sa vyhnem dedinským klebetám o grcajúcej neveste, ktorá nezvládla polnočný venčekový tanec ma celkom lákala. Pristala som teda (aj rodičia súhlasili) a zo žartu sa stal holý fakt.