Je paradoxom, že človeka si myslí, že v živote sa musia stať obrovské veci, ktoré mu ovplyvnia život. Tú jeho cestu. Že prídu, trúbiac fanfáry, všetko naokolo sa presvieti a my budeme vedieť, že je to TEN moment. A aj v živote prídu presne tie momenty, kedy nám v ušoch bije príbojovo krv, my vieme, že "už je to tady", niečo sa stane, niekam sa posunieme, ale v globály života zistíme, že to bolo len také nič, ako, keď vlak nabehne síce na výhybku, ale po pár metroch ho presmerujú na pôvodnú koľaj naspäť. A totálne na tie "veľké momenty" zabudne.
