Vianočný román 3.

Stála ako prikovaná a zrazu ani necítila ten silný vietor. Dívala sa na displej ako na zjavenie a nevedela čo má robiť. Zdvihnúť, nezdvihnúť? Kým rozmýšľala, telefón prestal zvoniť. Uvedomila si, že musí ísť čo najskôr dnu. Odomkla dvere a potichu vošla do bytu. Odkedy sa odsťahovala od rodičov, nikdy na noc nenechávali kľúče v zámke, aby mohla kedykoľvek prísť - aj o polnoci, ako jej hovorieval otec. Vždy sa na tom smiala, ale teraz bola rada. V chodbe zasvietila svetlo, pomaly si vyzliekala vetrovku a zrazu si bola úplne istá. Maroš má milenku. Preto je v poslednej dobe taký divný, preto vtedy keď mu prišla tá smska, hneď utekal preč. Určite to bola tá žena, u ktorej je teraz! Po tvári jej stekali slzy. V byte bolo ticho, rodičia už určite išli spať. Napokon, bolo to tak lepšie, čo by im teraz povedala? Vošla do svojej detskej izby a z „tajnej“ zásuvky vytiahla cigaretu.

Fajčiť už dávno prestala, len občas, hlavne keď sa stretli so Zdenou, jednu - dve vyfajčila. Tohto zlozvyku sa tiež zbavila kvôli Marošovi. Vadil mu dym. Otvorila vetrák na izbe a len čo šťukla zapaľovačom, opäť začal zvoniť mobil. Na displeji svietilo: „MAROŠKO“. V prvej chvíli ju napadlo, čo by tak asi robil, keby ju teraz videl, ako fajčí. Táto myšlienka ju takmer rozosmiala. Trasúcimi sa rukami zodvihla telefón a sama sa čudovala, že sa jej netrasie aj hlas:
- „Prosím?“
- „Čo prosím Ťa zas robíš? Najprv vyvolávaš a potom ani telefón nezodvihneš.“ - Vychrlil na ňu bez pozdravu podráždeným tónom.
- „No tak, deje sa niečo?“ - netrpezlivo pokračoval, keď nereagovala.
- „Vlastne nie, ja som Ti len chcela povedať, že som sa rozhodla predsa len ísť na víkend k našim.“ - V telefóne bolo chvíľu ticho, kým sa ozval.
- „A ako si šla?“ - V prvej chvíli chcela povedať, že autobusom, ale vtom si to rozmyslela a nevinným hláskom mu oznámila:
- „Taxíkom, rozhodla som sa až teraz večer a autobus by som už žiadny o takomto čase nechytila.“
- „Ty si sa zbláznila? To si nemohla počkať do rána? Rozhadzuješ peniaze, akoby som ich doma tlačil?!“ Zrazu pocítila zvláštne zadosťučinenie, že ho takto vytočila.
- „No vieš, radšej by som išla našim autom, ale keď Ty na ňom musíš stále chodiť do roboty ...“
- „Ty si niečo pila? Ako by si TY chcela ísť autom k Vašim? Však nevieš ani poriadne šoférovať!“
- „Náhodou, šoférovať viem, len nemám príležitosť!“. Nikdy jej nedovolil samej chodiť autom. Šoférovať mohla len vtedy, keď si Maroš niekde vypil a ona ho potom viezla domov. Inak jej auto dovolil akurát tak umývať. Pritom ho splácali spoločne. Nikdy jej to však nevadilo, ale teraz áno! Auto je predsa aj jej, aj ona ho platí a ON sa na ňom vyváža za nejakou ... ženskou!
- „Ty si sa asi načisto zbláznila. No nič, preberieme to inokedy, mám tu teraz veľa roboty. A kedy prídeš teda domov?“ Najradšej by zakričala, že nikdy, ale rozhodla sa, že nedá na sebe nič poznať.
- „Neviem, možno zajtra, možno až v nedeľu, mám sa stretnúť aj so Zdenou.“
- „Dobre, veď aj tak budem unavený, tak aspoň budeš mať príjemnejší program. A pozdrav Vašich, aj Zdenu. Ahoj.“
- „Ahoj.“

Zahasila cigaretu. Zrazu si nebola istá, či auto, ktoré videla, bolo naozaj ich. Znova sa obliekla a išla sa pozrieť k vedľajšiemu paneláku. Z vchodu akurát vychádzali dve postavy. Muž a žena. Muž držal ženu okolo pliec a láskyplne ju chránil pred neutíchajúcim vetrom. Diaľkovým ovládaním odomkol auto, otvoril najprv dvere na spolujazdcovej strane a keď žena nasadla, sadol si za volant. Naštartoval a pomaly cúval. Už si bola úplne istá. Bolo to ich auto. A ten muž bol Maroš.