Vytúžené dieťa

Ahojte dievčatá! Asi pred piatimi mesiacmi som sľúbila jednej z Vás, že vyrozprávam svoj príbeh. Teraz nastal ten čas..... Timo, môj syn, je na svete už viac ako tri mesiace. Je to nádherné zdravé chlapčiatko (viď foto). Je to vytúžené dieťa a máme s mužom z neho veľkú radosť. Cesta za ním bola však viac ako bolestná........

Vydávala som sa pred viac ako siedmimi rokmi po trojročnej známosti. Za manžela som si vybrala muža, ktorého domovom je ďaleké Mongolsko. Spoznali sme sa v Nemecku, kde sme obaja istý čas študovali. Je to vtipný a inteligentný človek, ktorý má zlaté srdce (nebojte sa inak trpí všetkými maniermi, ako väčšina chlapov ).
Od samého začiatku sme sa pokúšali o dieťa. Nedarilo sa.... Tak som navštívila gynekológa špecialisti, ktorý sa venoval ženskej neplodnosti. Vedela som, že problém je vo mne. Mala som veľmi nepravidelnú menštruáciu a veľkú nadváhu, s ktorou bojujem bez úspechu už od maličkého malička. Ani po dvoch rokoch stimulácie vaječníkov a sledovania ovulácie som však neotehotnela. Nechcela som už pokračovať v doterajšej liečbe a začala som uvažovať nad umelým oplodnením...
Stal sa však zázrak a ja som otehotnela úplne prirodzeným spôsobom . Bola som ako v siedmom nebi. Moje šťastie však trvalo príliš krátko. V dvanástom týždni tehotenstva som sa musela zoznámiť s termínom missed abortion – zamĺknutý potrat. Z môjho dieťatka sa vyvíjali len plodové obaly a ja som musela absolvovať kyretáž...
Na jednej strane bolesť a smútok, na druhej strane nádej, že čo sa podarilo prvý krát, môže sa aj druhý. Po pol roku sme sa s manželom začali o dieťa usilovať znovu. A znovu sa nám nedarilo.....
Bola jeseň. Od smutnej udalosti prešli takmer tri roky. Chodila som do práca, starala sa o rodinu a domácnosť a stále som bola unavená. Tak strašne unavená, že som myslela, že sa budem po zemi plaziť. Mala som pocit, že som prechladnutá, celé telo ma bolelo a tak som zašla k doktorovi. Dal mi nejaké antibiotiká a poslal ma do postele. Lieky mi však nezaberali a navyše ma začalo bolieť v podbrušku. Menštruácia mi meškala iba mesiac, čo u mňa nie je nič neobvyklé (mám ju tak dvakrát do roka , to však nie je žart). Tak som znovu cupitala k doktorovi, vysvetlila mu, že sa stále cítim zle a že pôjdem aj ku gynekológovi, či náhodou nemám nejaký zápal...
A mala som, ale trošku iný! V brušku bolo 10 týždňové bábätko. Neviete si predstaviť tú radosť. Nedá sa to opísať. Samozrejme musela som chodiť po všelijakých vyšetreniach kvôli antibiotikám, ktoré som vybrala a roentgenu pľúc, ktorý som stihla absolvovať. Všetko však bolo v poriadku a ja som sa mohla tešiť zo svojho bábätka, ktoré mi rástlo v brušku. Všetky bežné tehotenské vyšetrenia boli vždy v norme.
Bola som na začiatku 23. týždňa tehotenstva, keď som v práci dostala termín na pravidelnú preventívnu prehliadku. Veľmi sa mi na ňu nechcelo. Vonku boli takmer -20 °C mrazy a ja som bola tehotná a ako taká pravidelne sledovaná gynekológom. Vnútorný hlas mi však šepkal choď a tak som išla hneď v pondelok, nech to mám z krku. Pani doktorka bola milá, povypytovala sa ma na pár vecí. Zobrali mi krv a do ruky dali papier pre zamestnávateľa, aby ma preradil na menej náročnú prácu. Na druhý deň som si mala zavolať po výsledky, čo som aj urobila. Na moje nemilé prekvapenie mi pani doktorka do telefónu nechcela nič povedať a kázala mi hneď prísť osobne. Začala som šípiť niečo zlé....
Celá spotená som dobehla k doktorke. Výsledky mojich pečeňových testov boli vysoké (ALT a AST na úrovni 6, norma je cca do 0,6). Lekárka sa ma snažila upokojiť a povedala, že to sa v tehotenstve stáva. S výsledkami ma poslala ku gynekológovi a ten ma odoslal do nemocnice na oddelenie rizikovej gravidity. Bola streda, lekár v nemocnici si pozrel výsledky a povedal, že to nie je také zlé a poslal ma domov s tým, že nech prídem v piatok ležať na pozorovanie.
Išla som teda domov prichystať si veci. Nebolo to jednoduché. Muž bol v tú dobu po šiestich rokoch u rodičov v Mongolsku. Doma som mala iba ťažko invalidného otca (je bez nohy). Mama zomrela už dávno a navyše som jedináčik, tak si to viete asi predstaviť.
V piatok ráno som však stála pred dverami prijímacej kancelárie trnavskej gynekológie a pôrodnice. Necítila som sa veľmi zle. Pohovor so mnou robila veľmi milá lekárka. Zobrali krv a moč na vyšetrenie a poslali na oddelenie. Neprešli ani dve hodiny, keď sa vo dverách mojej izby objavila tá istá lekárka. Z výrazu jej tváre mi bolo jasné, že nenesie dobré správy. Výsledky mojich hepatálok sa od pondelka vyšplhali na hodnotu 11. Doktorka sa ma snažila povzbudiť, ale vedela som, že nie som na tom dobre. Krv mi potom brali aj v sobotu aj v nedeľu. V pondelok už kvôli mne zvolali konzílium. Bola som na konci 23. týždňa tehotenstva a ALT a AST už bolo na hranici 22. Progres bol obrovský!
V utorok ma odviezli do Nových Zámkov. Tam mi lekári vysvetlili, že v záujme záchrany môjho života, mi musia urobiť cisársky rez a pokúsia sa zachrániť moje malé 550 g vážiace bábätko. Keďže píšem tieto riadku, mňa zachránili dieťatko však nie...Hepatálky boli do dvoch týždňov v norme ako aj ultrazvukové vyšetrenie pečene. Nikto mi nevedel povedať čo sa stalo ni či sa to zopakuje... Viem, že mnohé z vás možno napadol Hellp syndróm. Ten to však nebol. Okrem vysokých hepatálok som nemala žiadne iné jeho znaky ako rozpad červených krviniek, znížené hodnoty krvných doštičiek atď. Bola som na dne. Cítila som sa mizerne....
Pomaly som sa vzdala myšlienky na vlastné dieťa. Išlo my však srdce puknúť, pretože môj muž deti nesmierne miluje. Keď som sa ako tak spamätala. Začala som rozmýšľať nad adopciou. Povedala som o tom mužovi a ten súhlasil. Začala som hľadať na internete detské domovy a podmienky adopcie.
Od nešťastnej udalosti prešiel rok. Bola som na služobke v Nemecku. S kolegovcami sme posedeli v reštaurácii a popili dva deci vína. Keď som sa postavila, nemohla som urobiť ani krok. Moje nohy, ktoré v živote neopuchli, boli ako dva balóny. Ledva som sa dotiahla do hotela. Na druhý deň ráno mi prišlo zle od zubnej pasty. Hneď som vedela, ktorá bije... Volala som mužovi domov, nech mi kúpi tehotenský test. „Na čo ti bude?“ pýtal sa ma. Jeho reakcia nebola vôbec prekvapivá, veď menštruáciu som mala naposledy pred 9 mesiacmi.
Keď som však prišla zo služobky, test ležal na stole. Rozmýšľala som, či si ho urobiť hneď, alebo až ráno. Nakoniec som si ho urobila hneď, veď keď mi bolo zle od pasty, tak som to odhadovala už na tretí mesiac. Určite vás neprekvapí, že test bol pozitívny. S dvomi čiaročkami som letela za manželom s panikou v očiach. Nebudem vám ani hovoriť, čo všetko sa mi v tú chvíľu vírilo v hlave. Do mozgu mi silne udierali otázky: Dopadne to ako minule? Čo bude s otcom, keď umrieš? Nikoho nemá....
Na druhý deň som utekala ku gynekológovi. Podľa ultrazvuku som bola v 12. týždni tehotenstva. Tentoraz ma hneď poslali na oddelenie rizikovej tehotnosti. Vybrala som si tentoraz nemocnicu v bratislavskej Petržalke.
Moje prvé stretnutie s gynekológom tam bolo otrasné. Domov som odchádzala s plačom...mala som si premyslieť, či si to dieťa nechám....
Na doktorovi radu som však oslovila internistku – hepatológa. Tá mi odporučila jedného internistu v Nitre, ktorý sa venuje tehotenským hepatopátiám a vybavila mi uňho sedenie. Lekár bol veľmi milý, povedal, že záruku mi nedá nikto, ale vzhľadom na to že hepatálne testy boli zatiaľ len mierne zvýšené (na hodnotu 1), odporučil mi, aby som v tehotenstve pokračovala.
Ďalší týždeň som stála pred gynekológom s pevným rozhodnutím, že si to dieťa nechám. Doktor sa teda rozhodol ma dôkladne vyšetriť. Robil všetky možné aj nemožné testy. Ukázalo sa, že už na začiatku tehotenstva som mala veľmi vysoké hodnoty fibrinogénu 8,5 (norma do 4,5), ktorý bol zodpovedný za vysokú hustotu krvi a zvýšené protilátky štítnej žľazy. Takže som začala navštevovať ešte aj hematológiu a endokrinológiu. Celých 7 mesiacov (aj mesiac po pôrode) som si pichala fraxiparínové injekcie na riedenie krvi, užívala euthyrox na štítnu žľazu a esenciále na pečeň.
Neviete si predstaviť koľko strachu som zažila najskôr každé dva a potom každý týždeň, keď mi brali krv na vyšetrenie. Veľmi som sa bála celé tehotenstvo a modlila som sa každý každučký deň, aby som dieťatko vynosila aspoň do týždňa, kedy by už bolo životaschopné. Po prekročení 28. týždňa som si trošku vydýchla. Každý ďalší týždeň som už brala ako úspech lekárov a zázrak prírody. Nakoniec som nášho Tima nosila v brušku 38 týždňov a absolvovala som plánovaný cisársky rez, už druhý v poradí. Timo sa narodil 10. decembra 2007.
Ukázalo sa, že problém vôbec nebol v pečeni. Hlavným vinníkom bol fibrinogén, ktorý mi ani po pôrode veľmi neklesol. Zapríčinil to, že v predchádzajúcom tehotenstve v neliečenom stave som mala veľmi hustú krv, ktorá nedokázala prekrviť placentu ani ostatné orgány vrátane pečene.
Čo povedať na záver? Som šťastná, pretože som matkou. Je to ten najlepší pocit na svete. Všetkým, ktorí máte problémy s počatím potomka alebo s jeho donosením držím palce a odkazujem: „Nevzdávajte sa, nádej naozaj umiera posledná.“

Bea

P.S. Viem, že je tento článok, je už dosť dlhý, tak preto o samotnom pôrode a o tom, ako ho točili do seriálu Ordinácia v ružovej záhrade až na budúce....

Asi sa mi nepodarilo pridať foto...