prekliata rakovina

Anička, zúfalstvom a plačom tatkovi nepomôžete . Psychika robí strašne moc. Buďte pri ňom , povzbudzujte ho , treba aby ste uverili a on tiež , že sa môže uzdraviť . Pošlem ti do mailu recept z aloe vera, vyskúšajte ho , nevravím, že je to zázrak , ale urobí mu dobre.
Moc držím palčeky.
A ešte raz - tvoj tatino si MUSÍ VSUGEROVAŤ , že sa VYLIEČI , musí tomu VERIŤ . Robte všetko preto , aby neprepadal depresii a beznádeji , robte si plány , čo urobíte alebo kam pôjdete , keď mu bude lepšie ...
Môjmu tatinkovi sme vďaka takému prístupu predĺžili život o päť rokov.
Už sa zdalo , že je dobre a potom nastala recidíva. Ale u každého je to iné, treba veriť, že bude dobre a čas ktorý máme prežiť čo najlepšie a najkrajšie. Aj zázraky sa občas stávajú. Manželova babička mala rakovinu, otvorili ju a bez toho žeby ju odoperovali , ju zavreli. Taktiež metastázy atď. Ale jej to nepovedali , len svokrovcom. Babulka si myslela, že je po operácii a bola v pohode , dožila sa 93 rokov. Naozaj náš mozog a psychika občas dokáže zázraky .

Anicka . Co na to povedat? Prezite s otcom co najviac spolocnych chvil, doprajte mu este vela zazitkov. Nie vzdy sa veci deju tak, ako by sme chceli, hoci sa velmi snazime. Mne zomrel pred 7 rokmi 12 rocny syn, ochorel ako 7 rocny. Ver mi, ze sme sa od prvej chvile toho hrozneho zistenia snazili dostat ho z ruk tej pliagy. Bol to maly prvak. Skusili sme mozne aj nemozne, pan Boh nam spolu doprial este dlhych 5,5 rokov. Aj ked to stale boli a Mario nam chyba, som vdacna aj za takuto zlu skusenost. Vela veci sme pochopili ako rodina aj jednotlivci, fakt sme prehodnotili svoj zivot.Drzte sa!

Takto pred troma rokmi odchádzala velmi rychlo na tuto chorobu moja mamka. Ak mám byť úprímná, keď už bola potvrdená diagnóza, z viacerých zdrojov a mamkin stav bol plný utrpenia, modlila som sa tak ako som vedela za jej skory odchod do "sveta" bez bolesti ...
Zlosť, prekliatie nikomu nepomôže, plaču a bolesti sa však nijak vyhnúť nedá ..., patrí k životu a naprikek všetkému nás môže posunúť vpred, aj keď to chce veľa času a odpustenie nielen sebe .... Ja som bola veľmi vdačná, že mamkin odchod bol rýchly, trpela dosť, veľa aj na koňa. Ostatné ... výčitky, zlosť, sebeaľútosť ... nie sú na úžitok nikomu a už vôbec nie nám, ani naším najbližším, ktorí verím že nás z láskou dohliadajú z neba.
Chápem tvojho otca, ze uz nie je ochotny znasat chemoterapiu, dalsie trapenie. Ak mozete urcite zistujte u lekarov,a ko mu mozete pomoct najblizsi cas ktory ma pred sebou, zvladnut bez velkej fyzickej bolesti ak je sprievodcom tejto choroby. Urcite by stlao z ato prestuodvat co najviac a alternativnych moznostiach liecby - kura crestvo zomletymi lanovymi semiackami zmiesanymi s jogurtom, tvarohom, alebo skusit prejst na zeleninove stavy ... Nie tu sa neda radit, to su len dojmy z nasich bolavych skusenosti.

Je to cele tazke, nasa babka odisla mesiac a pol pom nasej mamke. Sama sa rozhodla, ze toto je jej cesta a mi sme ju respektovali.

Slova sa lahko pisu, bolest jes prievodnym javom, ale v takomto pripade stojime my na vedlajsej kolaji a podla man je velmi dolezite akceptovat rozhodnutia nasich najblizsich.

Aj my ako deti sme stali pred tou skutočnosťou a nakoniec ked sme videli ako už ťažko žije, hovorí a má kruté bolesti - prosili sme o pomoc - Boha, aby už nemusel trpieť. Tak krutá pravda sa mieša s tým, že mu treba nechať jeho čas na odchod. Nám lekári povedali že ešte sa bude trápiť aspoň tri mesiace, ale nestalo sa tak a ked už nebol schopný zájsť na wc tak umrel. Bol vyslobodený.
Potom som to preživala s mamou môjho partnera a som vdačná Bohu, že sa tiež nenaplnili tri mesiace ale iba pár dní a ja som bola pri nej.
Bolo to ťažké a predsa teraz viem, že sme im dali najviac ako sme mohli, dali sme im možnosť odchodu tam kde už niet rakoviny a ani bolesti.

suhlasim s Erkockou,treba karty vylozit na stol,tym ,ze mu nepoviete pravdu,ktoru on dobre pozna,ale tiez pred vami taji,ho vlastne nutite pomaly umierat...sadnite si,hovorte si pravdu priamo a hned aj to ,ako s tym budete bojovat,co preto urobite,ako ho lubite,ako ho este tu potrebujete atd....dat si dlhodobe ciele a ze spolu to dokazete....dennodenne mi prechadzali rukami xxx pacientov,vela z nich boli v takom stave ako tvoj otecko,mali aj vysledky take,ktore nasvedcovali tomu,ze ten koniec je blizko....cuduj sa svete,tych ludi stretavam dodnes veselych,plnych zivota a planov do buducna habadej,nanic nemaju casu....lenze povedala sa im pravda,aj napriek zakazu pribuznych,lenze pacient ma vediet pravdu o svojom zdravotnom stave,aby sa mohol rozhodnut pre liecbu...naopak pacienti poniektori mali velmi dobre vysledky,boli bez metastaz,choroba v pociatocnom stadiu ,mali teda velmi dobru prognozu a napriek tomu do roka ,dvoch zomreli....teda pacient sam,nie pribuzni,by sa mal rozhodnut,ci sa chce liecit alebo nie....pravdu je zbytocne zatajovat,pretoze on sa boji o vas,nie o seba....v kazdom pripade by som zabojovala,spolu s otcom....prajem vela sil a spravne rozhodnutie,aby ste neskor nelutovali,ze ste nic preto neurobili...

v takom stadiu kde chemo, ani operacia nepomoze verim este na zmenu stravy a to ciste len bio ovocie zelenina, stavy, nic ine. Su www.stranky s postupom. Potom je este nejaka liecba sodou bikarbonou. http://www.curenaturalicancro.com/ Taketo diety pomozu aj pri inych chorobach, ja som to skusila koli ekzemu a to 1tyzdna sa to ovela zlepsilo co predtym 3 dr. nevedi co s tym a predpisaovali silne maste.

anicka, drzim palce
vy ho mozete podporit, podrzat, ale to, ci chce bojovat, je aj (a najma) na nom. aj ja som za to, aby vedel celu pravdu, mozno ma par veci, ktore si potrebuje vybavit, vam povedat, sam sa s nimi zmierit, netreba mu to odopriet.

Verim ze je to velmi takze, ale asi najdolezitejsie je akceptovanie jeho vôľe, aj ked to bude o tom, ze ńevladze, nechce bojovat.

"prinutit ho zit"
absurdne. Pokial nechce, nic ho nedonuti zit, ani keby bol zdravy.

Inak, nechapem preco sa ludia zacnu k choremu spravat ako k nesvojpravnemu hlupakovi. Je to stale ten isty clovek, len je chory. Ako sa bude liecit a ci tak urobi zalezi na nom. Rovnako tak ci sa mu chce zit alebo nie. Klamat, zavadzat, poskytovat akoze milosrdne lzi (teraz pisem vseobecne, nie o vasom pripade) je nedostojne.
Velmi odporucam precitat si nieco o paliativnej starostlivosti. A pokusit sa to prijat srdcom.

V jednom máš pravdu rakovina je prekliata potvora, mala som tu napísaných už pár viet, zakaždým som to vymazala, asi preto, že v tom stále nemám jasno (vlastná skúsennosť, viď. Kamkin príspevok). Len jedno viem, tvoj ocko to minimálne tuší, tak von s tým a podporte ho akokoľvek sa rozhodne, buďte s ním...........

tiez si myslim, ze on vie, ako to s nim je. a hoci si spolu s vami predlzuje ten moment definitivnej pravdy, nie je to pomoc, lebo sa iba boji. nie je to o tom, ze si zije v stastnom nevedomi a citi sa zdravy.

inak, clovek vie sam seba prekvapit, ked sa musi postavit zoci-voci svojmu najhorsiemu strachu. je to aj akesi oslobodenie. coho som sa najviac bal - stalo sa. teraz sa uz niet coho ineho tak bat. spadne z neho akasi zataz. uz konecne moze zacat riesit, co dalej.

ale ak bojovat nechce, nenutte ho nasilu. vyjadrite mu svoju podporu a ochotu pomahat a byt s nim, ze v tom nie je az tak sam (aj ked v skutocnosti je v tom sam). ale rozhodnutie nechajte na nom. ak on nema volu, nebolo by dobre, aby preto, aby ste ho pri sebe mali co najdlhsie, ho nechali o to dlhsie trpiet.

len placeme a zufame
toto si napísala.ja viem, aj to treba, ale kus bokom.vyplakať sa, prijať to a až vtedy môžete pohnúť sa ďalej.

stískam ťa moja, aby ste mali dosť síl prijať to.to je asi najdôležitejšie.

Poznám človeka čo mal prežiť dva mesiace najviac.Prežil skoro 3 roky.Preto, že on chcel.

Keď niekto nechce žiť, tak ho naozaj nijakým spôsobom prinútiť nejde. Moja stará mama sa strašne tešila z narodenia prvého pravnuka - milovala ho a bola by mu zniesla aj modré z neba. Al bohužial nešťastne padla a zlomila si bedrový kĺb a aj ruku. Hoci sa to po operácii všetko hojilo a vyzeralo to v poriadku, a my sme za ňou do nemocnice chodili každé tri dni aj s malým, tak sa na neho tešila ani to nepomohlo a vzdala ten boj, lebo si nevedela predstaviť, že sa o ňu, ktorá nebola nikdy chorá a ktorá naozaj ťažko doopatrovala svojho manžela, bude musieť niekto starať - lebo v jej veku už to bolo tak že už úplne samostatná nikdy nebude. A tak deň pred prepustením z nemocnice zomrela na embóliu.
Treba sa snažiť ponúkať mu nejaké možnosti aby dostal chuť do života, a sám chcel bojovať, ale bohužiaľ nie vždy to ide. My akurát zajtra budeme pochovávať strýka, ktorý s touto hnusnou chorobou bojoval 4 roky, a nakoniec, kvoli strašným bolestiam ten boj vzdal, už naozaj nemal síl.
Podla mna mu neklamte. Porozprávajte sa na rovinu a snažte sa s ním nájsť nejaký zmysel života, na začiatku aj krátke časové úseky, prečo by mal chcieť žiť.
Plač nepomôže - to že vás nevidí plakať neznamená, že tú bolesť z vás necíti.
Držte sa a držím palce otcovi, aby mal chuť a silu bojovať.

http://www.medicc.eu/sk/odborne-clanky/item/22-rakovina-a-stadia-jej-pr…

Rozdiel medzi prijatím a rezignáciou výstižne popisuje Elizabeth Kübler-Rossová: "Pacienti, ktorí svoj osud prijali, získavajú veľmi osobitý výraz vyrovnanosti a mieru. V ich tvárach sa odráža stav vnútornej dôstojnosti. Ľudia, ktorí len na svoj ​​osud rezignovali tento výraz chýba, naopak v ich tvárach môžeme vidieť zatrpknutosť a duševné trápenie ako výraz pocitu márnosti, zbytočného usilovania a chýbajúceho zmieru. Tento výraz je veľmi ľahko odlíšiteľný od výrazu ľudí, ktorí dosiahli naozajstného štádia prijatie pravdy. "

Anicka