Rozhodla som sa založiť tento blog kvôli tomu, že téma adopcie je mi veľmi blízka a osobnostne sa ma dotýka. Mám ale pocit, že je to téma až príliš tabuizovaná. Téma, o ktorej sa nerozpráva. Ale PREČO? Ja osobne na to odpoveď nepoznám. Ľuďom je to slovo známe, no nepovažujú to za prirodzený spôsob založenia si rodiny. A keď už aj niekto má adoptované dieťa, tak o tom veľmi nechce hovoriť.
Haló, haló, východniarky.....čas nášho stretnutia sa už blíži, tak som pozisťovala spoje tam aj späť.
18.10.2019 piatok Odchod z Košíc R 606 o 10.07 hod. - príchod do Popradu 11.21 hod. z Popradu presun do Tatranských Zrubov - odchod o 12.27 hod - príchod o 13.04 hod. alebo alternatíva, že si zoberieme taxík.
Myslím z partnerského vzťahu. Zo záväzku, kde už sú v rodine aj (malé) deti, spoločný majetok, citové väzby... ale aj domáce násilie, výsmech, agresia, manipulácia, citové vydieranie, psychoteror, alkoholizmus, gemblerstvo, poruchy osobnosti a iné patologické prejavy našich partnerov, ktorými nám systematicky ničia telesné i duševné zdravie, sebavedomie, sebaistotu, pokoj a rodinnú pohodu, finančnú a sociálnu stabilitu...
Potrebovala som nejako zamestnať svoje ovečky a jednou z možností bola príprava novoročných kalendárov. Vravím si, keď podelím +/- sedemnásť detí (bo nie všetci chlapci sú i včeličky) a dvanásť obrázkov na cca. dva zostávajúce mesiace, v pohode všetko stihneme do vianočných prázdnin.
Nuž ale to som vtedy netušila, že dievčatá nasadia neuveriteľne čertovské tempo a uštvú ma v priebehu dvoch dní. Vôbec nečakali na nejaké rady či tipy odo mňa, viacmenej obkukávali jedna od druhej.
Dala som príspevok najprv do diskusie - ktorá, bohužiaľ, nebola veľmi bohatá - aby sme sa dostali podľa možností čo najbližšie k situácii "aj vlk sýty, aj koza celá" a keďže veľmi dúfam, že po niekoľkých abenciách sa mi konečne podarí prísť medzi vás, tak naozaj chcem, aby bola spokojnosť aj s touto časťou programu.
Dnes ráno v aute som počúvala jeho pieseň s dcérou. Je takou rozlúčkovou ..., rozrevala som sa za jazdy ..., netušiac že to čo naznačuje v piesni je už skutočnosťou.
Česť jeho pamiatke, nech odpočíva v pokoji, uprimnú sústrasť jeho rodine, veľa síl, dievčatá budú potrebovať... Lebo jedno je stratiť otca druhé mediálny tlak, ale ten bol u nich asi dlhodobý ...
Ani neviem, kde sa tá myšlienka vzala. Úplný začiatok je v jarnej výzve Kamily, dať 100km. Zistila som, že to celkom ide. Dokonca, keď sa snažím, viem to urobiť aj za menej ako mesiac. Postupne som som testovala svoje možnosti. Pripojil sa aj manžel, aj keď nerobíme tie kilometre všetky spolu.
Možno to bolo vtedy, keď sa dievčatá začali baviť o Ceste hrdinov SNP, ktorá ide od Dukly na Devín. Čítala som pár príbehov ľudí, ktorí to dali. Žiaľ kopce sú môj veľký nepriateľ.
Prídu z času na čas chvile, ktoré si žiadajú nejakú odmenu. A je celkom jedno, či to je z dôvodu svetabôľu alebo práve pre opačný pocit. Proste taký ten pocit urobiť niečo pre seba.
Jasne, najjednoduchšie zabehnúť do obchodu a niečo mrknúť. Niekde som čítala, že predaj rúžov nepriamo ukazuje na krízu. Čím viac sa ich predáva, tým väčšia kríza. Alebo je to priamo? Lebo to je presne to niečo maličké, relatívne lacné, čo môže rýchlo urobiť radosť a nezruinovať rozpočet.
Svoj obľúbený blog Minimalistka som tu už pár krát spomínala. Aktuálne beží téma o potravinách. Veľmi zaujímavé.
Zaujalo ma, keď Andra líči, ako varí jej anglická svokra. Na obed spočíta počet stravníkov, vynásobí x1,5 a má počet, zemiakov, ktoré sa varia. Robím to podobne. ALE - ja to násobím x3!!!! Ostala som šokovaná. To fakt stačí?
