Milujem Vysoké Tatry, v každom ročnom období. Vďaka stretnutiu skalných naničmám, artmám a cukrárok, som mala tú česť vychutnať si ich druhýkrát aj v jeseni. Tentokrát s me boli v Tatranských Zruboch. V podstate sa naše výhľady obmedzili na Gerlach, asi aj vrch Bradavicu a Slavkovský štít. V sobotu počas túry sme boli aj pri Velickom plese. Takže sme ozaj videli len malú časť Vysokých Tatier, aj tak nám za tie necelé tri dni ukázala toľko svojich tvári.
Po tom, čo sme sa s učiteľkou náboženstva zhovárali o momentálnych problémoch s Afričanom, pričom som jej povedala svoju verziu, prečo asi posledné týždne vyvádza/vyrušuje/je nekľudný na vyučovaní, aj ona potvrdila, že je rovnako neposedný na hodinách u nej. U mňa je relatívne v pohode, ale ja som naň prísna, keď treba a to sa za tie roky už naučil akceptovať.
Okrem toho mi povedala, že začali ako trieda chodiť na povinné plávanie (hodiny telocviku) a hoci s ním robila (privátny) kurz cez leto, vraj ho teraz takmer nedokázali dostať do vody, aký mal z nej strach.
Nedávno ma vytiahla švagriná na konferenciu Ženy ženám v Košiciach. Celkom zaujímavé témy tam boli spomenuté, rozobraté ... O nás ženách mamách, našich mužoch, stravovaní ... Zaujala má však myšlienka, ktorú známy český psychológ Jan Svoboda, krátko spomenul, pomedzi problematiku rodičovskej výchovy. Aspoň dúfam, že to bol on a nie Peter Podlesný, ktorý rozprával na tému Kde sú muži? Ozaj si už nie som istá. Snáď mi páni odpustia.
Od veľkej kalamity vo Vysokých Tatrách som sa intenzívne vyhýbala, túram prechádzajúcich "holorubom". Pohľad na rozsiahlu prázdnotu bol pre mňa priveľmi boľavý.
Zas som sa obabrala. Chcela som vyskúšať vyrobiť sviečky zo sójového vosku. Jednak len tak, lebo idú dušičky, tak som si povedala, že urobím okrem venca aj sviečky. Potom aj preto, že som sa dočítala, že sviečky zo sójového vosku sú, narozdiel od parafínových, biodegradovateľné, teda sa vosk rozloží.
Celé sa mi to zdalo fajn, aj keď som teda riešila otázku, kde je tá sója vypestovaná, kam ju odvezú na spracovanie, ako to celé prebieha, že to určite nie je slovenská sója a slovenský výrobca, takže toho cestovania tam bude dosť, čiže uhlíková stopa asi riadna.
Tak som sa včera zas strepala na biku. Strepala je slabé slovo. Ja som sebou sekla o zem ako vrece zemiakov. Žiadna super duper rýchlosť, ani prudká zákruta, ani nič - proste nové MTB tretry, takmer nulové skúsenosti, odfláknutá ich montáž na tretre a panický strach, aby sa vypli, lebo cez tú úzku bránku neprejdem a vytrepem sa.
. Nevadí.
Snáď mi páni odpustia.
.
