Včera som bola začítaná do jednej skvelej knihy. Ako to už so mnou v takýchto chvíľach býva, nevnímam, pomaly nedýcham, žijem, prežívam všetko s postavami, v duchu sa s nimi rozprávam, nadávam im ako by to mali urobiť, ako by mali reagovať, skrátka mimo knihy ani obraz, ani zvuk. Našťastie sa tam vyskytla scéna s večerou a to mi pripomenulo, že sa dcéra vráti hladná z tréningu a ja som sa chystala robiť koložvársku.