Máme tu už pár dní príspevok o rakovine ... Téma náročná v každom ohľade. Pre mňa osobne tiež, pretože toto ročné obdobie mi veľmi pripomína čas z pred troch rokv, keď na túto chorobu odišla naša mamka. Reagujem na posledný komentár od Lydush o tom, akými prívlastkami mnohí častujú rakovinu, alebo vôbec nie sú schopní to slovo výsloviť. Osobne tento problém nemám. Podvedome si však uvedomujem, že akékoľvek negatívne prívlastky nie sú namieste.
Už som prestala hovoriť, že ma na NM nič neprekvapí. Opakovane sa mi totiž stávalo, že keď som niečo na tento spôsob zahlásila, udialo sa tu niečo, čo mi prinajmenšom vyrazilo dych.
Už ani začudovane nekrútim hlavou nad povzdychmi, aká bola pred nejakým časom NM, a ako sa zmenila. Vravievala som si, že to je predsa vývoj a na tom nie je nič zvláštne - zmena je život a opačne.
VOS si fakt vybera kedy a ako rychlo, ktore zelanie splni. niektore mam uz par rokov napisane a omielane a stale nic a nic. ale tot mi pred asi troma mesiacmi padla zase do ruky saga o Anglike zdedena po mame, osuchana a zazltnuta a trosku som si v nej pocitala (a zaspominala na svojich sladkych 14). a povzdychla si, zeby som chcela tu knihu vidiet sfilmovanu vernejsie. skoda, ze vo filme to tak zosekali a zjednodusili, resp. si povymyslali dej.
a tu ho mas: francuzi idu natacat remake ovela podobnejsi originalu. no tom so zvedava ako to vypali.
Babuľky zasa vás idem otravovať. Viem, že niektoré tu máte to krásne poslanie/povolanie - pedagóg. Mám takú dilemu, resp. problém. Dala som si žiadosť na pár základných škôl na pozíciu učiteľ/ka I. stupňa, vychovávateľ do šk. klubu, na strednú školu ako učiteľ technických profesijných predmetov. Vyštudovala som II. stupeň VŠ STU Bratislava, odbor učiteľstvo technických profesijných predmetov. A teraz kameň úrazu. Na základné školy ma zobrať nechcú /zobrali iného kandidáta, som sa "medzirečou" dozvedela/ a na tú strednú tiež nie.
Občas, keď som sa bavila s mojou kamarátkou z veľkého mesta o tom, čo všetko podniká s deťmi, čo s deťmi podnikajú jej kamošky, tak som mala pocit, že to flákam. Že sa synovi dostatočne nevenujeme.
Keď som si dnes prečítala nižšie uvedený blog, tak ma to celkom potešilo.
Prežila som krásny víkend . Zúčasnila som sa stretnutia letcov pri príležitosti 50 výročia leteckej katedry VŠDS v Žiline. Stretnutie bolo na letisku v Hričove. Bolo to zvláštne po 25 rokoch byť v tých učebniach, v hangári , na letisku, na miestach kde som prežila kus svojho života a vlastne asi tie najkrajšie roky . Dokonca tam bol aj bývalý šéf leteckej katedry, ktorého sme mali všetci moc radi, bol to úžasný človek, teraz má vyše 70rokov, ale vyzerá a drží sa super a ešte stále aj keď už ako dôchodca je na škole. Spomienky, nostalgia a milé stretnutia...
