bola to svadba u nas v dedine,isla som ako sa povie mrknut pod okno ked popri mne zaficala flasa,dobre ze mi hlavu nerozbila.Len tak mnou trhlo a myslim si este je len 9 a uz su tak napity ze flase lietaju.Ked zrazu pribehol ku mne svarny junak a ospravedlnoval sa ze sa mu flasa vysmykla z ruk ,(podotykam ze bola od malinovky)ci sa mi nic nestalo.Ja som v tom momente zabudla na zlost ktora vo mne vrela a hladela som ako prikovana.On hladel tiez a stali sme tam ako ocareny,z videnia a pocutia som ho poznala pretoze byval vo vedlajsej dedine.Zacali sme sa rozpravat a isli sme sa prejst ,hned
Ahojte mamini, tak som tu po dlhšom čase zase. V piatok som bol navštíviť Lydushu a tá ma sem nahnala, že aby som už niečo napísal aj ja. Pozeral som si koľko článkov som sem pridal a došiel som k číslu - toto je piaty. Tak že bieda, mal by som sa polepšiť. No jo, niečo s tým spravím.
Este som zabudla k tomu nasmu stretnutiu - nasla som po Vasom odchode taky obdlznikovy bledy gombik s hnedymi pruzkami, komu chyba, poslite mail, pripadne poslem alebo dorucim.
Mala som 23 ked som stretla svoju osudovu lasku.. Bol taky krasny a uzasny, nebolo na nom nic co bysom neobdivovala. Boli sme najlepsimi priatelmi. Dennodene spolu a stale sme sa mali na com smiat a o com zhovarat. Dokazali sme spolu aj nadherne mlcat. Trvalo rok kym sme nasu lasku specatili nielen prvym bozkom. Bolo to nieco nadherne vynimocne, prezili sme spolu krasne styri roky. Styri roky bez jedineho nepekneho slovka ci skaredeho pohladu. Nedokazal urobit nic cim by ma nahneval ci znechutil. Styri roky pocas ktorych som bola naozajstnou princeznou.
Poznali sme sa nejakú dobu cez spoločného kamaráta,ale on v tom čase mal dievča.Mala som skoro 18 rokov a chodila som na diskotéku,kde on robil SBSkára.On sa medzičasom rozišiel s dotyčním dievčaťom,občas sa pri mne zastavil na diskotéke,keď išiel okolo.V ten večer sa tiež ako inak zastavil a prehodili sme pár slov a z jeho úst vyšlo mám dnes 18 rokov.Samozrejme,že som to
Asi bude niečo pravdy na tom, že zvyčajne si čosi začneme vážiť až vtedy, keď o to prídeme (alebo nám to začne chýbať)... Prv než tento weekend začal, poletovalo okolo mňa čosi ako dilema - týždeň dozadu som nemala toľko odvahy ako Mamamata a vzdala som účasť na klubovom dni na Myjave - ani sama neviem prečo. Možno práve kvôli tomu, že budem mať šancu na aký-taký druhý pokus - aj keď v inom zložení a s iným zameraním (túto sobotu mali v TN scuka artmamky).
Nedávno mi lekárka pri úplne náhodnom vyšetrení (keď sme v práci iba skúšali nový sonograf) povedala, že mám v žlčníku tri malé kamienky. Prekvapená som ani nebola, lebo trápenie so žlčníkom sa so mnou ťahá už od narodenia mojich dcér. Prekonala som pár žlčníkových kolík, ale vtedy mi na ultrazvuku ešte žiadne kamienky nenašli. Teraz som mala roky pokoj a hľa!
Bolo to pred 10 rokmi, bola som ako au-pair v Nemecku. Samozrejme sme s kamoškou vymetali diskotéky. Na jednej sa objavil pekný chalan, ale nejak sme sa nedali dokopy. O pár mesiacov na inej diske však áno. Prišiel s tým že si ma pamätá a ja som bola celá unesená, zem pod nohami nebola a srdce mi išlo vyskočiť z hrude.
No jo, niečo s tým spravím.
(Ja si vážne nedám povedať
) ale akútne ma napadla jedna otázka.
