Príspevky (Blogy)

Dentálna hygiena

Určite nie som sama, kto si z minulosti spomína na pojem dentálna hygiena. Vtedy ste si zuby buď umyvali alebo nie. A sem tam vám zubár dal dole zubný kameň. Neviem ako si spomínate vy, ale ja som potom mala vždy pocit drsných zubov. A tak hoci trochu lepšie zuby vyzerali, nemala som to moc rada. To všetko ešte v dobe, keď sme mali svojích školských či obvodných zubárov. A neplatili sme nič. Ani za strojčeky.

Dnes už zubári pracujú inak. Už ani s  lupou snáď nenajdete takého, u ktorého sa nič neplatí. Je ešte pár vynímiek, čo teda platíte, ale fakt minimum. Zväčša sú to už dôchodcovia a vždy sa obávate, či sa lekár ešte dožije vašej ďalšej preventívky.

Ako dlho vlastne zostať?

Poznáte to. Návštevy. Niekedy sú také krátke, že si nestihnete ani všetko povedať. Niekedy sa tiahnu a sem tam nastane príšerné ticho. Ani nie preto, žeby sme si nemali o sebe čo povedať, ale proste občas zo sociálnych sieti vieme o sebe až až! Alebo nevieme ako premostiť z témy na inú.

Som netolerantná?

...asi áno!

o čo ide?poslednú dobu akosi viac vnímam,alebo sa mi to zdá,že je viac moderátorov v rádiu aj telke ktorí majú rečovú chybu,brbcú,veľa sa opravujú,často sú "premotivovaní",cítiť ako nasilu sa smejú,snažia sa byť akože optimisti... alebo je to hlas čo je vyslovene nesympatický.

príklad..dnešné relácia v rádiu  teraz večer,téma zaujímavá -vykurovanie a kvalita ovzdušia..ale moderátorka akoby mala vždy plný krk hlienov..musela som to vypnúť.Pritom tú pani som v živote nevidela,neublížila mi -no počúvať ju nemôžem..

Čarodejka

Už od utorka rána, ako kráčam cestou v práci, si uvedomujem, že počujem spievať drozda. O pol šiestej ráno. Začína vyťahovať tie svoje ľúbostné árie. Len jeden. Prvý. Nekonečne odvážny. Niekde tam, na druhej strane Trenčína, ako ja vstávam.

A týždeň ide a milý drozd zatiaľ len sám zaťahuje a zisťuje, aké má šance.

Dnes ráno som sa zobudila s myšlienkou, že ak nie dnes, tak nikdy. Od Vianoc totiž túžim po tvarohových šiškách, že ako zasmradím celú kuchyňu aj pol domu vôňou smaženia. Už od Vianoce. Docela vysoký dátum dnes, aby som konečne prešla k realizácií. Tvarohu som si kus včera už odjedla, tak tých 8 šišiek reku bude coby dup a možno ani tak nezasmradia ten dom.

A tak som o piatej už vyťahovala všetky ingrediencie na linku a ťapkala lyžicou do cesta.

Niekoho mi pripomínaš

To mi napísala Daška, keď som jej poslala fotku po kaderníčkinom výkone urobiť zo mňa krásnu. Inak, kaderníčka furt ignoruje moju žiadosť, ostrihať ma pod lopatky Pohoda. Aby sme sa chápali, furt ešte platím za farbenie krátkych vlasov - aspoň nejaká výhoda.
Nooo - rozhodne bola macher, že niekoho identifikovala z tej selfie , lebo jediné ostré na fotke bol rám zrkadla a fotoaparát, moja maličkosť bola lehce rozmazaná a zaliata milosrdne a láskyplne tmou. Ono to odfotiť sa na chodbe pred kaderníckym salónom o pol šiestej a v zrkadle, to je na viac minút státia ako 2.

O Peťkovi a punčákoch

Už dva roky chodím medzi postihnutých. Dospelých postihnutých. Takých, o ktorých sa 24 hodín denne starajú rodičia.

Na začiatku mi bolo povedané, že mám s nimi robiť ručné práce. Aj som sa snažila a skoro pol roka mi trvalo, kým som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Sú to síce papierovo dospelí ľudia, avšak mentálny vek je veľmi, veľmi nízky. Niekde na prelome jasličiek a škôlky.  Teda, aby sme si rozumeli. Oni nie sú nešťastní. Majú svoje svety. V nich sa pohybujú, v nich sú si istí. Potrebujú to svoje, čo poznajú. Potrebujú vidieť mamu. A sebe podobných ľudí.

Keď som prišla prvý krát, Peťo chcel so mnou hrať karty. V hlave sa mi hnali všetky pravidlá, ako sa čo hrá. Úplne zbytočne. Ide iba o púšťanie kariet na zem. Na to som prišla oveľa neskôr.

Keď nie sú okuliare na nose

Dnes som zostala v práci o kus dlhšie. Chcela som pred víkendom poumývať riad, keďže som ešte krátko pred koncom podelila deťom zvyšky ovocného šalátu od obeda. Práve som zamkýnala triedu, spokojná s výsledkom, keď sa na schodisku zjavila prváčka od kolegyne z prvého poschodia. Rozkošné dievčatko.

- Čo tu robíš o takomto čase??? - spýtala som sa prekvapene.

- Hľadám svoju družinárku.

- Tu a teraz? Veď ona je už asi dávno doma.

- A mohla by si mi ty otvoriť našu triedu? Kamarátka niekde zabudla okuliare, a tak ich teraz všade hľadáme.

- Nuž keď je to tak, pôjdem s tebou dole a môžeme sa pozrieť, či ich tam neobjavíme.

Priam som videla, ako jej padá kameň zo srdca. Ako prvé nazrela do kamarátkinej skrinky a vyčítavo zvolala:

Valentína neoslavujem

Keď som drala školské lavice, o tomto sviatku sme nechyrovali. Na strednej sme akurát riešili vždy nejaký večierok k MDŽ ako príležitosť na ľubovoľný večierok a v škole ako deň neskúšania.

O dosť neskôr sa objavili rôzne milé pohľadnice so sladkými veršíkmi. Niečo sa mi marí, že som občas aj niečo dostala. Dnes to zase vidím ako príležitosť pre kolegov na nejaký pohárik.

Stránky

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok