Dovolenka v čase korony 1.

Keby svet bežal ako kedysi, sedeli by sme asi práve vo vlaku kdesi na trase Seattle – Vancouver. Štyri do bodky naplánované týždne národnými parkami USA a Kanady sa mi teraz javia ako science-fiction alebo sen.

Namiesto spoznávania zámoria a tykania si s grizlym sa pohybujeme vrámci prázdnin v overenom trojuholníku.

Som neskutočne vďačná tej náhode, keď som sa rozhodla pre mini-pozemok v nádhernom Bavorskom lese. Vtedy už síce bežala korona v Číne, avšak mnohí ju brali ako niečo, čo sa nás netýka, bo je od nás na míle ďaleko.

A tak moja prvá cesta po uvoľnení lock-downu smerovala (z mníchovského pohľadu) ku českým hraniciam. Muž bol práve po drobnejšej operácii lakťa, syn naďalej v puberte - rozumej nevhodný to spoločník, nuž som navarila na tri dni a do „zmeneného“ sveta sa pobrala sama. A oni nech si doma bačujú spoločne.

Trochu som sa obávala podmienok na diaľnici. Čerpačky boli oficiálne otvorené, otáznym však zostávalo občerstvenie a prístup na WC. Spoliehala som sa na overené info, že človek vydrží aj tri dni bez vody, a tak som si zo zásob odchlipkávala iba minimum. Nech zbytočne nespúšťam následné reakcie.

V poslednom väčšom mestečku som doplnila proviant v miestnom obchode. V tom istom, kde som už pred dvoma rokmi po prvýkrát odštartovala mapovanie Bavorského lesa. Už pri vchode som si všimla staršieho, odhadom asi 80-ročného deduška. Ledva stál na nohách. Opieral sa o dve barle a nohami ťažko prepletal z jednej na druhú. Z tváre, sčasti schovanej pod rúškom, som videla, ako mu je zaťažko ísť nakupovať. Srdce mi zvieralo pri pohľade naň. Ľudia, zabratí do vlastných myšlienok, ho opatrne obchádzali. Chvíľu som ho pozorovala a rozmýšľala, ako asi zareaguje, keď ho osloví neznáma osoba s miernym prízvukom. V tých časoch sa neodporúčalo ani len navštevovať príbuzných nad 60-siat. Maximálne postaviť nákup pred dvere a zasa sa vzdialiť. Pamätám si na deň, keď sa šéfka rozplakala, lebo pred školou zazrela na chodníku akúsi neznámu ženu, ako pod oknami Domu seniorov spieva svojej mame s kyticou v ruke Happy birthday...

Keď sa starček snažil zohnúť ku spodnému regálu, aby z neho čosi vybral, premkol ma strach, že stratí rovnováhu a zaisto spadne, ako tam nemotorne šermoval s barlami. Nuž som vykročila odhodlane ku nemu. Veď prinajhoršom ma iba odmietne. Opatrnosť sem, opatrnosť tam. Veď i neskôr sa mnohí starší vyjadrovali, že strach z korony je pre nich nič oproti pocitu izolovanosti.

- Dobrý deň – pozdravila som – pozrite, ak vám to neprekáža, mám tu pri sebe vozík. Prejdem s vami celý obchod a vy mi ukážete, čo potrebujete. Naložím to doň a odveziem vám nákup ku pokladni.

Jeho vďačný pohľad mi bol dostatočnou odpoveďou.

- A vy by ste mali naozaj čas mi pomôcť? – spýtal sa nesmelo – viete, mne sa tak zle dýcha pod tým rúškom.

Dúfam, že neprecenil svoje sily, bo nákup sa mi javil statný a ja som sa s ním pri pokladni musela rozlúčiť.

Izbietku som si zarezervovala v penzióne kúsok nad pozemkom, pevne presvedčená, že práve „vypustená z klietky“ idem spoznávať blízke okolie nášho budúceho pôsobiska.

Krátko po príchode som nebrala ohľad na dosť pokročilý čas (poháňal ma vnútorný hlas) a vybrala sa na prvú túru. Tú najznámejšiu v okolí. Domácej i v obchode som zahlásila, kam sa zberám, aby v prípade potreby vedeli, kde ma hľadať. Je podarené sledovať (kdekoľvek na svete) reakcie domorodcov, keď im prezradíte ciele svojich výletov. V živote by im neprišla na um taká pošetilosť zodierať si na toľkej diaľke vlastné nohy namiesto pneumatík. Žeby aj z toho vzniklo známe „pod lampou je najväčšia tma“?

Keby som vyrazila zavčasu, teda ešte počas doobedia, mohla som kráčať kľudným krokom. Nuž ale doobeda som strávila na diaľnici. Takto som tých asi dvadsať kilometrov musela vtesnať do štyroch hodín a dúfať, že v pre mňa neznámom lese ešte stále bude dosť svetla na rozpoznanie cestičky.

V turistických príručkách sa nenadarmo píše, že cesta patrí medzi najobľúbenejšie medzi turistami. V Bavorskom lese som prešla už dosť kilometrov po vlastných, no nikde som nenaďabila na toľko živých duší ako práve tu. Určite tomu prispela i skutočnosť, že to bol vlastne prvý týždeň, kedy sa po dlhom čase smelo ísť von aj ďalej ako iba v blízkosti bydliska.

Čo sa stúpania týka, je trasa v pohode. Horšie boli tie dopady na kamene, ktorých je po nej neúrekom. Aj preto som v noci následne na posteli cítila každú svoju kostičku.