a to čo máš za ľudí okolo seba? vážne je to až také hrozné? mne sa to v mojej práci nezdá. síce sa firma snaží z nás čo najviac vytrieskať, ale nám to aj patrične vynahradí. ja osobne som minulý rok kvôli uzávierke a kolegyni oželela dovolenku pri mori, na ktorú som čakala 7 rokov, a znova som nikam nešla, aby som nikoho v štichu nenechala. a tak. samozrejme, že nadávam aj ja, alebo skôr občas frflem, samozrejme, že sa bojím o svoju prácu, ale vždy som pre každú firmu, v ktorej som pracovala, vynaložila maximálne úsilie, aby boli všetci spokojní, a vždy, keď som naozaj potrebovala, mohla som sa venovať aj rodine. inak to je na dlhú diskusiu...ale občas som aj lenivá a povzdychnem si "nemohla by som ostávať doma a firma by mi posielala peniaze aj tak?" ale viem,že nemohla, a ani nechcem, lebo napriek všetkému, mňa moja práca baví a robím ju rada. aj keď mám občas z niečoho nervy. mám šťastie, že šéfka najvyššia alebo náš šéf tu sú prístupní počúvať a dať aj na nás.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na jej miesto prijali iba o 6 rokov mladšiu ženu, bez skúseností- bez znalosti práce s PC, bez prehľadu, ktorá vlastne čoskoro sama pôjde na dôchodok. A moja mamina? Mala xx dní dovolenky, dajme tomu 30 a aj napriek tomu chodila do práce, pretože tú novú bolo treba zaškoliť. Dobrá duša, nemala to vôbec zaplatené. A mňa to doteraz mrzí. Pretože keď kráčame po meste, zastavuje sa pri mamine polovica mesta, aj tí "najposlednejší" cigáni. Všetci ďakujú, pýtajú si nejakú rada, ... a ja som hrdá- pretože naozaj bola dobrou dušou toho úradu
U nej nebolo padla a od dverí človeka nikdy preč neposlala. Ani zďaleka nepripomínala "klasickú" úradníčku. Hoci jej kamarátky tlačili na firemných tlačiarňach a na firemné papiere kilá omaľovániek pre svoje deti, moja mama si pravdepodobne z roboty neodniesla ani prepisku. A preto- budem ja taká, aká som. Loajálna v prvom rade k sebe samej a svojej rodine. Ak bude môj zamestnávateľ ku mne, budem aj ja k nemu. Ale ak mi bude skákať po hlave, oplatím mu rovnakou mincou.
. Učím na malotriedke v obci so 700 obyvateľmi, niekoľko rokov sme nevideli osobné príplatky , o odmenách ani nehovorím 
, ktoré mám už riadne " prečítané"
, od kníh až po izbové kvety, domov si zobrať okrem práce nemám veru čo.
Chcem sa vás spýtať jednu vec, ktorá sa z času na čas vynára v behu všedných dní. Predovšetkým vtedy, keď príde v rozhovoroch s kamarátmi na pretras práca. Toho sa tá otázka vlastne týka.
V mojom okolí nepoznám nikoho, kto by mal pozitívny vzťah k svojej firme, kde pracuje. Absolútne nikoho. Vlastne mám dojem, že všetci berieme prácu na jednej strane ako nutnosť, aby sme si zarobili a mohli žiť. Na druhej strane je to tá nepríjemnosť, čo nás otravuje a pokojne by sme sa bez nej zaobišli. Ale nikto, koho poznám, nehľadí na svoju firmu ako na niečo, čo je dôležité. Maximálne sa trasie, či ho v čase krízy neprepustia. Často počúvam ponosy na šéfa, na kolegov. Keď príde na rad otázka urobiť niečo navyše pre firmu - ohohó! Zrazu všetci potrebujú aj čas na seba, na rodinu, proste padla a dovidenia, môžete byť radi, že som stihol, čo som stihol, však som nemusel urobiť ani to. Čo na tom, že tých pár vecí, čo som nestihol, je fakt doležitých. Ja mám padla. Aj zajtra je deň.
Proste vzťah neutrálny alebo záporný.
Ale... keď príde na rad otázka, čo všetko by mala firma urobiť pre zamestnanca, požiadaviek a sťažností je zrazu neuveriteľne veľa.
Chýba mi tu nejaká loajalita voči svojmu zamestnávateľovi, firme. Snaha niečo aj viac dať. Taký pud, aký cítime aj voči rodine. Voči svojim potrebám.
Okrem toho mi táto loajalita často chýba aj u rodiny zamestnancov.
Poznám veľmi veľa manželiek, ktoré sú znechutené, že ich manžel má prácu, ktorá pohlcuje veľa času. Spočiatku sú tolerantné. No neskôr (často s príchodom detí) znervóznejú a dostávajú sa do polohy rozmaznaného decka - chcú životný štandard, ktorý im manželova práca zabezpečuje, ale nie sú ochotné trpieť, že manžel toľko pracuje a aj oni musia tomu niečo dať - napríklad väčšiu samostatnosť v rodinnom živote.
Možno aj toto odráža vzťahy, aké vládnu v spoločnosti. Brať, brať, brať, mám právo, mám právo, mám právo. Možno za to môže 40 rokov snahy spravovať spoločný štátny majetok, ktorý nás naučil, že čo je tvoje, je aj moje a čo je moje, do toho ťa nič. Akoby v nás zabil úctu k vlastníctvu druhého, ľudia bez okolkov využívajú svoje firmy na všetky spôsoby. Od drobného kradnutia erárnych pier, ceruziek a zápisníkov zo zásobovacej skrine (však dva tri kusy, komu budú chýbať, keď ich je tam sto), po veľké krádeže materiálov. Naťahovania času služobných ciest, odovzdávania cudzích bločkov za benzín, účtov za stravné, hotely, ... Vyberajú sa dovolenky bez ohľadu nato, že firma neprítomnosťou zamestnanca stráca. Zamestnanec sa v zákonoch občas orientuje lepšie než firemný účtovník a presne vie, na čo a kde má nárok a snaží sa vyčerpať si ho do dna. Pod heslom, že ani jemu nikto nič nedá zadarmo a firma na ňom určite zarába aj tak dosť, kde sa dá.
Nehovorím teraz o druhej strane, keď aj firma má mať loajalitu voči zamestnancom. To je zase iná téma. Tiež dosť obsiahla a stačí prebehnúť ineternet a nájdete aspoň zo desať príkladov toho, ako firma zdierala svojich zamestnancov. Je to veľmi chytľavé a dobre čítavé, bulvár to má rád.
Mňa zaujíma teraz táto strana mince. Prejavujete svojej firme loajalitu? Ostanete po pracovnom čase, lebo ste nestihli všetko a je to potrebné dokončiť a bez pocitu, že sa obetujete? Alebo vás ženie iba strach, že vás pošlú do hája, keď nebudete stíhať, za čo ich potichu nenávidíte a prežúvate myšlienky, že za mizerný plat chcú toľko práce?
Odrieknete si dovolenku, ak je to potrebné? Boli by ste napr. ochotní dať sa podplatiť nejakou inou firmou a vo výberovom konaní ju zvýhodniť (ak máte o tom možnosť rozhodnúť), aj keď pre vašu firmu by to bola strata, lebo niekto iný by bol pre vašu firmu výhodnejší a ušetrila by viac? Mávate doma hádky pre váš dlhý pracovný čas, no dokážete si to obhájiť, alebo ste nahnevaní na firmu, že vám kazí rodinný život (a potažmo premýšľate, kde si nájsť prácu, čo by dávala za rovnaký plat menej práce)? Potiahli ste už niekedy niečo, čo ste pokladali za malý bezvýznamný hriešik (trebár malý darčekový predmet z výstavy)? Pokúsili ste sa niekedy prispieť k zlepšeniu, zrýchleniu, uľahčeniu práce na vašom oddelení alebo celej firme, alebo sa len veziete v tom, čo je zabehané a snažíte sa to odbúchať, nech to máte z krku? Beriete svoju firmu ako dojnú kravu, ktorú teba podojiť čo najviac prv než zdochne?