Možno ste si v záplave informácii o pomalom ústupe pandémie či "vyriešení" koaličnej krízy ani neuvedomili, že Veľká noc je tu. Nie o týždeň či dva, ale za pár dní.
Voľakedy, keď som písala, sa v mojich textoch často opakovalo slovíčko "úžasné, -ý ..." Niečo bolo myslené s iróniou, nadhľadom a niečo vážne. Dnes som sa pri písaní komentárov, pristihla pri tom, že sa mi na jazyk, či na klávesnicu najviac tlačí slovíčko frustrovaná. Opakovane, zas a znova.
Neviem, či máte možnosť sledovať českú televíziu. Ak áno, možno ste zachytili nový televízny seriál. Veľmi silný príbeh. Rodičia dvoch 6 ročných chlapcov zistia, že ich v pôrodnici vymenili. Tragická situácia. Teda dobre, deti žijú. Ale čo ďalej? Aké je riešenie? Existuje vôbec správne riešenie? Nechať to tak? Dá sa to? Zvlášť, keď ide o malomesto. Aspoň čiastočne teda.
Asi nie som jediná, kto v snoch rieši aktuálnu situáciu ... Už som mala zopár snov, že som vošla do obchodu, alebo voľakde inde a celá vydesená som zistila, že nikto nemá rúško.
Tak nech je zmena, dnes nepozývam na kávu, ale na čaj. Teda, po pravde, ja nie som veľký milovník čaju. Pijem ho iba vtedy, keď mám pocit, že niečo na mňa lezie. A presne to sa stalo dnes. Ozývajú sa močové cesty. Stane sa mi také raz za dva roky a dnes už viem, že treba naozaj začať okamžite. Piť, piť, piť. Môj čaj je urologický. Nie som ani nadšenec džúsov, ale dnes som si naliala brusnicový.