Atavizmus, auto do trópov a fraktúra

Neverte prísloviam a porekadlám! Najmä nie tomu - "Ako na Nový rok, tak aj po celý rok". Prežila som prvý deň tohto roku v takej pohode ako už dávno nie. Všetko sa mi darilo. S nikým som sa nepohádala, ba dokonca ani výmena "škaredých pohľadov" nebola. Len samá pohodička.
No - do Troch kráľov to ešte vyzeralo, že porekadlo si svojej pravde dostojí. Ponovoročná krátka lyžovačka - samá pohoda (veď som písala inde), dokonca neboli ani trenice ohľadne dátumu návratu späť domov, hoci okolnosti tomu spočiatku nasvedčovali.
Ale potom to prišlo - Kiskin dramatický návrat domov (zmeškaný prípoj, stratené kufre) to spustil. Hoci tých pár dní po ňom bolo relatívne pokojných, bol to zrejme ten povestný pokoj pred búrkou.
Ako by nebolo už samo o sebe dosť ťažké a bolestné vrátiť sa naspäť do práce po takmer 3 týždňoch leňošenia - a to nehovorím o nespavosti poslednej noci spôsobenej obavami, ako ma prijmú starí kolegovia v novej funkcii - ale prvá porada tohto roku priniesla aj novoročné prekvapenie v podobe krutej "podpásovky" - prišli sme o osobné príplatky a od januára fungujeme iba o holých tarifných platoch. No, mnohé si iste povzdychnú, čo sa tá sťažuje, má prácu a v konečnom dôsledku, dostane za ňu aspoň čo-to zaplatené, čo by som ja dala za to. Nespomínam to kvôli sebe - máme ale aj takých (či skôr také), ktoré tým klesnú pod úroveň minimálnej mzdy. A to je veru krutý začiatok roka. Ja prežijem, to viem, také som už zažila zopár krát - na jedno z takých "horších" období mám krásnu spomienku - vždy keď sa už tie pečené zemiaky nedali ani cítiť (a nie to, že zjesť) tak deti zahlásili "nemôžeme ísť navštíviť babičku, aby sme sa zase raz najedli niečoho dobrého?" Ale fakt je, že akékoľvek ohrozenie mojej životnej úrovne vo mne okamžite prebúdza zúrivý atavizmus - vraciam sa na úroveň boja o holú existenciu a začínam úplne nekontrolovane šrotovať a ukladať zásoby (veď kto ho vie, kedy sa najbližšie podarí uloviť nejakého toho mamuta ? ) Dámy, mne bolo včera z prežratia taaaaak zle .....
Mala som tušiť, že bude ešte horšie. Prituhlo. Teda, myslím to v tom ozajstnom význame - ako, že ten teplomer klesol kus hlbšie pod nulu - a to veru nerobí môjmu autu dobre. Moje auto asi bolo pôvodne určené na vývoz niekde do Rovníkovej Afriky - pekne rytmicky si pradie iba pri teplotách, ktoré sú na úrovni tých tropických. Už len predstava, že by sa mohli priblížiť k nule spôsobuje zadŕhanie, pokašliavanie motora, štýl jazdy je: Nejdem! - Ideš! (alebo inak aj prískokom vpred). Keď sa tá bosorka zahreje, tak je to celkom ide, ale samozrejme, čím je ten stĺpček hlbšie pod nulou, tým dlhšie to zahriatie trvá a tým dlhšie spôsobujem šoky spoluúčastníkom cestnej premávky - šoky vedúce ku krúteniu hlavou, poťukávaniu po čele a celkom iste aj k vyhláseniam typu "čo tu tá ženská stvára, keď nevie jazdiť, nech trčí doma". Do práce som sa síce nakoniec dostala, ale to som ešte nebola za vodou. Zrovna keď som sa popri popoludňajšej káve trochu venovala orieškovej téme od Mamamati prišla jóbovka - ubolený hlas mojej maminy ma úpenlivo prosil, nech hneď prídem, lebo treba s ňou k lekárovi utekať, že si zlomila ruku. A tak som musela korigovať naplánovaný príjemný program na popoludnie a skorý podvečer - na dlhé 4 hodiny nás prichýlil centrálny príjem Ružinovskej nemocnice a usilovne sme sa snažili získať bobríka trpezlivosti. Labka dostala chrumkavú bielu kôrčičku, maminka okrem toho aj zopár poučení čo a ako a tabletky od bolesti... - a ja?
Čestné slovo, bojím sa zajtra otvoriť oči!