Nepriatel byt - alebo - ako uzasne sa da ne/byvat v byte

My máme celkom v poho susedov...len keby tie deti nad nami netrénovali na veľkú pardubickú do polnoci...no, čo už...aspoň, že malý si už zvykol a nebudí sa...ja počujem aj malé šuchnutie, takže môj spánok je tatam...aspoň že mám "klapky" na oči od Lydushky-sú úžasné a od kedy ich mám, tak som normálne že "vyspatejšia", i keď vlastne spím málo

Ja som rada, že toto už nemusím riešiť, teraz ma hnevá len keď nám hučí v dome kotol.

nas Samko ma fazu dinosaurov so vsetkym, co k tomu patri. Cize aj so zvukmi - prisernym REVOM prehistorickych zvierat. Uplne sa tomu oddava a ja sa prevelice tesim, ze uz pol roka sa o svoj hluk delime len s vtacikmi v zahrade
Eva

(brokenheart) (brokenheart) zuzka

No, ja som si väčšiu časť svojho života tiež odžila v paneláku a práve tie prvšie roky som si zvukovú priepustnosť jeho stien doslova užívala - najlepšia kamoška bývala o poschodie vyššie a stúpačka v kúpeľni bola naším "telefónom", ale nielen našim, aj rodičia nás takto zvykli volávať domov, keď už bol čas (mali sme zásadu že môžeme byť jedna u druhej do 1/2 7, ale my sme tomu hovorili "do pol smädnej" - no lenže pri hre sa človek občas zabudne, pravda). Tie také "citlivejšie" zvuky veľmi počuť nebolo, keďže sme nemali umakartové jadro, ale poctivú tehlu. Boli ale etapy, keď sme si museli zvykať - napr. keď nám pribudla pod oknami električková trať, alebo keď ocino dostal k 50 kukučkové hodiny. To som si myslela, že si mamka kúpi na ňu flintu. Časom sme si ale na tieto "k prostrediu patriace" zvuky zvykli tak, že sme ich vôbec nevnímali. Často sa stávalo, že sme si povedali - však budeme počuť kukučku - no máš ho vidieť! Pre moju maminku bývali krušné chvíle aj dni, keď sa pred našimi oknami rozložil cirkus - tvrdila mi, že pre rev levov nemôže spávať (ja spím, ako keby ma do vody hodil, nepočujem nič) - ale zaujímavé je, že tiež si po 2-3 dňoch zvykla a keď cirkus odišiel, zase potrebovala pár dní na adaptáciu .
Určite sú aj ľudia, ktorí vnímajú tieto veci citlivejšie, ale v zásade si myslím, že je to celé práve o tom - zvuky, ktoré patria do tej stálej, konštantnej kulisy časom prestaneme vnímať - tak to bolo napríklad aj so mnou, keď sme sa nasťahovali do nášho domu, ktorý je v tesnej blízkosti železničného prekladiska. Zo začiatku som veru počula, keď o tretej ráno začali zoraďovať vlakové súpravy - to sa robí tak, že sa vždy ten nový vagón spustí z takého "kopčeka" a nárazom "zaklapne" do toho predchádzajúceho - alebo keď skladali z vagónov tanky a tie potom po vlastnej osi pokračovali do neďalekých kasární. Neskôr - no len som jednoducho ráno videla na ceste stopy po tankových pásoch ....

...Ked som ešte bývala u našich v rodinnom dome, Terezka bola babenko, suseda mala veelkého bieleho psa, fenku.Ten pes, zabudla som meno neustále štekala...neustále-bez prestania!!!Ako ráno rozlepila oko, až do večera, ked ju zatvárali do budy( otrasný prístup ku živej bytosti!)
Ja som bola v jeden deň v stave vraždiť!!! A do toho došla moja teta.Rodená oravčanka, a hovorí, že Lucka, a ako žiju deti na dedinách? Tam psy štekajú neustále! Terezka nespí, lebo Ty si na nervy!
A bolo tak
Dnes nevnímam zvuky psov, skor ma na dedine uspáva, ked v dialke počujem štekot. Tešíma, ked ráno kikiríka kohut, a ked pobehuju mačky pod strechou.
V byte mám len problém so susedom nadomnou, čo si prerobil byt (8mesiacov od rána 6.15hod do 19.30hod ho prerábal.)
Prehodil si obyvačku so spálnou, a spí nad našou obyvkou, a obyvačku má nad deckou izbou.A tie žúry, čo tam robíííí.Raz sa Zuzu o tretej ráno zobudila, že nech tatino stíši telku ...a to sused žurkoval.

Jóóój poznááám... Naj je to ráno, keď počuť, čo sa deje na záchode u susedov  ...ale naj naj naj...keď moji drobci spustia reeev, lebo idem až do obchodu a ja to z hornééého poschodia počujem vďaka výťahovej šachte až dole k bráne akoby mi dieťa stálo za chrbtom ... Tiež mi vadí to "súkromie" ale najviac, že keď varím alebo upratujem, tak nemôžem deti vypustiť hrať sa na dvor, ale musia trpezlivo sedieť doma a čakať... a to je aj na mňa už niekedy veľa, hlavne v lete...
Inak mi to pripomína vždy pesničku Poschodoch, poschodoch...

Asi pred tyzdnom - dvomi sa tu riesil presne opacny problem: susedia, ktori sa neustale stazuju na hluk :). Podla mna nie je na vine ani jedna strana (pravda, ak nevrtaju drevene obklady stien o stvrtej rano), ale na vine je naozaj BYT. My byvame v dome, kde naozaj susedov pocut len malo, ale nasi pocuju pomaly kazdy krok. A chodit za susedmi, aby boli tichsie, to je asi tak, ako chodit za elektrickou, aby chodila po kolajach ticho. Jednoducho sa to neda. Osobne si myslim, ze pri takomto probleme sa treba prestahovat :(. Byt nie je miesto, kde zije clovek sam, a ak niekto nie je navyknuty na ostatnych ludi (a teda na fakt, ze sa im musi prisposobovat), tak sa to len velmi tazko da sklbit.

Polarka... drzim prsty a prajem pevne nervicky.. odkedy sa architekt odstahoval, som happy, aj ked novi susedia sa tiez obcas prejavia.. neznasam podlahy a kachlicky (normalka, u talianov sa nepouzivaju koberce) a tak, kazde rano posuvanie stoliciek v kuchyni, ci 12 rocny chlapec, ktory bezi zo schodov alebo 17nastka, ktora velmi rada okrikuje svojho brata... takze humbuku je obcas tiez dost, ale v noci nastastie nemaju potrebu byt aktivni ako architekt, takze v noci spim a to mi dodava energiu na to ostatne hukoty nepocut.... je mi obcas smutno z toho, ze platime prachy za to, co by malo byt najoblubenejsie miesto v nasom zivote a ako vidim, nie je to presne tak, akoby sme si predstavovali.. tak hadam tie sluchadla zozenies

No, dávam si záväzok, že budem chalanov hrešiť potichu Niekedy ma vedia tak vytočiť, že na nich navrieskam až som zachrípnutá Ale aspoň sa mi uľaví a oni sú chvíľu ticho.
Hluky od susedov ani nemáme... sem-tam si niekto zavŕta, ale v medziach normy. Najviac mi vadilo, keď susedom v noci plakali deti. To som vždy vyletela z postele a utekala do detskej, že to moji plačú - a to máme na každom poschodí 3-4 malé deti, tak som bývala dobre nevyspatá. Našťastie deti rastú...
Ale co nedokážem stráviť, je cigaretový dym, ktorý ide cez vetrák vo wc alebo keď sedím na balkóne, pohodička-kávička a zrazu ku mne priletí oblak cigaretového smradu chcela by som mať po ruke hydrant a cigaretu uhasiť.

Polarka, byvam na byte s manzelom asi mesiac. Predtym som byvala v rodinnom dome cely zivot, takisto manzel. A tiez mame tenke steny, asi ako vy. Nehrozi sa rano vyspat, lebo stado slonov na schodoch je naozaj strasne. Navyse susedia pod nami maju dost hlucne deti. Mam rada deti, ale ked niekto dokaze cely den len revat (a davno uz nie su babatkami) a revat, ci v byte, ci na chodbe, akoby ich z koze drali, je to nevydrzanie. Hlavne, ked ich mama skonstatuje, ze su "zivsie". Keby som napr. robila nocne, tak by naozaj nehrozilo cez den si tu pospat, no proste Brooklyn nula bodov. Zavidim lydush, ze sa dokaze vypnut. Ja to zatial nedokazem, ale asi sa budem musiet naucit, inac osediviem

Asi, alebo je to tym, ze v tomto sa asi zhodneme. Milujem svoj priestor a ticho. Ked nemam ticho, neviem oddychovat.
Drzim ti palce, aby si si nasla tu peknu pernikovu chalupku a bola spokojna .

Polarocka podla mna mas pravdu...20 rokov som zila v panelaku a 11 zijem v dome a je to nebe a dudy.To ticho v dome sa neda nicim nahradit, a nie je to len o tichu je to aj o akomsi sukromi...mozem hovorit co chcem a ako nahlas chcem bez toho aby to na druhy den susedy preberali na schodoch ci pri vytahu. Ja som v domceku spokojna. Drzim palce aby si aj ty ten svoj coskoro nasla.

snad sa mozem pridat, aj ked nie som zaradena k tvojim oblubencom .
ja som od narodenia bývala v byte. Ked som mala 12 nasi postavili dom a až do vydaja som v nom bývala. Po svadbe sme sa s manželom nasťahovali do nášho krásneho jednoizbáčiku. Joj bol to pre nás palác, ale tiež som veľmi nevyhľadávala debaty so susedovcami. /vedľa v byte bolo každý večer počut hádky dvoch manželov a tak isto sme počuli ako hádzali nábytok - talianske manželstvo/ Aj keď som tam bola spokojná, stále mi srdiečko pišťalo za domčekom a krásnou záhradkou a pokojom. Teraz si dokončujeme domček a už sa neviem dočkať kedy tam budeme. A ja nubudem musieť dávať pozor čo robím po 22 hod a hlavne upozorňovať deti aby nebúchali, nedupali a pod. Ja už svoju perníkovú vysnívanú chalúpku mám. Už len sa nasťahovať.

no neviem polarka ale asi je problem v tebe, mas privelke ocakavania na susedov, nemozes predsa ocakavat , ze ti ludia budu zit a robit to, co si ty myslis, ze by mali...pracuj na sebe, rob zo sebou nieco a budes mat po probleme