To bol riadny chaos

/Pre inšpiráciu - čo všeličo sa dá prežiť .../
Konečne je to za mnou... mám na mysli stierkovanie bytu a následné upratovanie /-to síce ešte úplne nie, ale pomaly to snáď zmáknem/. Kto to zažil raz, vie o čom hovorím a ja to mám za sebou už druhý krát /aj v druhom byte/ a v plnej poľnej, t.j. nábytok v strede malej izbičky, ničím zrejme neprikrytý - nebola som chvalabohu doma, takže neviem, len následky som videla v podobe fŕkancov od stierky. Ono aj to stierkovanie bolo naplánované na hodinu dvanástu. Manžel dostal dovolenku o ktorej vedel asi dva /no možno tri/ týždne dopredu, pred týždňom sme boli u svokry, kde prehodil: Ideme stierkovať, prídete pomôcť-otázka na svokra a švagra a nervy u mňa v pr..li /sorry za výraz/, zlatí to ľudkovia, že predsa len prišli. Ja som zbalila tri deti s predstavou celodennej zábavy v parku pri horúčavách, ktoré vládli otrasná zábava, ale deti sa aspoň vyjašili, všetky zvery mrkvou nakŕmili a vzápätí hajde k svokre /vďaka bohu, že ju mám a takú ochotnú/ sme sa presunuli prázdninovať. Prázdninovala som aj ja, pretože až na pár drobností si nenechala tvrdohlavo s ničím pomôcť, a tak mojou jedinou povinnosťou bolo starať sa o našu malú princeznú, s trpkým úsmevom znášať až prehnanú mamičkovskú starostlivosť /dve teplé jedlá na každý deň navarené a každých 15-20 minút otázka, čo si dáme na jedenie-samozrejme,že v tom teple a pri nervoch, ktoré som mala radšej nič/. A potom cesta domov - do sveta skazy. Jediné, čo bolo v poriadku boli naše postele, na ktoré sme si hneď ľahli a ráno /včera/ makačka. Z dlážky krvopotne som odstraňovala všetky tie fŕkance stierky, farby a dokola to isté, za chrbtom tri deti a akonáhle sa mi podarilo vyčistiť pár centimetrov štvorcových hneď tam na ponožkách zaniesli ďalšiu špinu - no hrôza a des. Jediné pozitívum je, že sa bez nútenia sami ponúkli pomôcť a to u nich je veru riadny zmena. Nakoniec sme to dali aspoň do obyvateľného stavu, i keď pár vecí ma ešte čaká - mimo iné aj umývanie okien -blé...
Ale dnes ráno aké to prekvapenie. Prichystaná na obyčajnú nedeľu, keď doobeda varím a poobede ešte koláčik napečiem - riadna zmena. Nakuknem do akvárka a tam hotový podmorský svet. Namiesto obvyklých 4 rybičiek húf malilinkých rybiatok. Samozrejme ja žena činu, /riadne unavená včerajším gruntovaním/ som sa pustila to oddeľovania maličkých /ako som to dcérke vysvetlila, rybičky teraz idú do škôlky, hneď sa spýtala, kde je teta, ktorá ich bude strážiť, načo som jej odpovedala, že mi budeme tety, ktoré im dajú aj papať, aj ich postrážia - to bol ale výchovný moment!/ Kým som ich všetky vylovila, pripadala som si ako v nejakom filme z 80-tych rokov, kde karate majster okľukou vychováva bojovníka k trpezlivosti, a tej v mojom prípade bolo treba hodne - tých rybiatok bolo okolo 77 /+/-5/. Zatiaľ sme im dali mená: Nemo - 38 kusov, Dolly - 37 kusov, 1 - Harpuna a 1 Blška - tú som zbadala poslednú pod kameňom. Tak aspoň ten chaos skončil šťastne.
P.S:Tak ak niekto chce si na diaľku adoptovať malú rybičku, stačí jej vymyslieť meno - podotýkam, že nie je zlatá a zrejme ani neplnia želania