Ráno 6:50 zapípal mobil. Pomyslela som si: kto z rodičov nevie vydržať aspoň do ôsmej? No mýlila som sa. Kolegýňa mi narýchlo oznamovala, že v noci vracala, a tak sa uvidíme až po prázdninách. Namiesto nej mi počas obeda prišla vypomôcť šéfka. Keby som vopred vedela, že mi zostane 5 a 1/2 dieťaťa, tak ani nemusí prísť. Ale aspoň sa s nami podelila o novoty z Afriky.
Okrem fotiek a krátkych videí jej dcéra preposla i správu so zážitkami z nejakého tamojšieho detského domova, kde naposledy i s inými dobrovoľníkmi vypomáhala. Pri tých nádherne exotických fotkách by som si najradšej zbalila kufre a šla ju navštíviť.
Jedno z videí ukazuje skupinu asi dvadsiatich detí. Predpokladám 5 až 7-ročných. Šéfkina dcéra spolu s ďalšou mladou devou dostali za úlohu naučiť ich umývať si zuby. Deti stoja v rade pred chatrčou, drhnú si ich usilovne podľa názorného návodu a zrazu ako na povel začnú vypľúvať na zem pred seba spenenú zubnú pastu. Hlávky sa zohýnajú jedna za druhou ako pri mexickej vlne na štadióne. Neskutočne rozkošné.
A potom nám šéfka ukazuje nasledujúcu fotku.Kolo krku jej dcéry je zavesený nejaký chlapec. Ako malá opička na svojej materi. Keď šéfka dopĺňa sprievodné slovo, zdá sa mi, že nepočujem dobre. Nato dodá:
- Vieš čo, prečítaj si to sama.
Rodičia sa ho zbavili ešte ako nemluvňaťa. Nie som tu na to, aby som ich súdila. Stačí mi, keď občas sledujem dokumenty z hladujúcej Afriky a som vďačná za každý deň, keď si nemusím lámať hlavu, čím nakŕmim a zaodejem vlastné dieťa.
Nuž a to bábätko našli opice.Prijali ho za vlastné a vychovali. Netuším, ako dlho s nimi žil, než ho objavili a doviedli do domova ľudia. Zatiaľ stále nerozpráva, ale už aspoň reaguje na meno, ktoré získal v domove. Kedysi spával iba na stromoch alebo po kútoch budovy, no pomaly si zvyká na postele. A čo mu vraj zostalo, u každého hľadá vo vlasoch vši. Pokiaľ viem, takéto deti sa nikdy poriadne nezaradia do ľudskej spoločnosti a väčšinou umierajú i predčasne v mladom veku. Čo bolo ale zaujímavé, šéfkinej dcére sa vraj zavesil kolo krku a nechcel sa jej viac pustiť.
myslim, ze kazda mama nieco podobne preziva so smiesanymi pocitmi, ale tu to nie je nic neobvykle, ze deti ovela skor opustaju rodne hniezdo... pri kazdom Michawlovom zajazde (hlavne tych vianocnych) som sa modlila, aby sa mi v zdravi vratil, ked leteli posledne do Ciny, tak som tych 10 hodin letu trpla, ale cim su deti vacsie, tym su samostatnejsie a to je dobre... napr. Michaelovi dvaja 15-rocni kamarati idu od septembra na pol roka a rok do Kanady ... Michael uz premysla, kam pojde on - sefkina dcera ma 19 a bude tam iba tri mesiace 
vlastne mesiac uz ma za sebou 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Budeš to mať zaujímavé, keď sa rozhodne odísť mladý muž do sveta. Ja sa snažím, púšťať blízkych na dlhé cesty v dobrej viere, že všetko bude ok. Staršia dcéra asi zatiaľ najviac cestovala, ďaleko, dvakrát Korea, raz Čína. Ako jedno mi to nie je, len to beriem tak, že s obavami si nepomôžem ..., ani jej ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
kedysi jeden mladý Brazílčan povedal dnes žijeme život ako v ruskej rulete a nikomu z nás sa nepodarí zabrániť tomu, čo má prísť ... a ku odchodom detí z rodného hniezda proste patrí i istá dávka strachu, ale taký je kolobeh života
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
bez debaty, tiež mnohé riešim a mohla by som si odpustiť 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja si - ked je najhorsie - poviem prestan, sama si sla do sveta 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hej, hej, pupocna snura ma dosah naveky... ziadne noznice sveta ju neprestrihnu 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Oj, knižný príbeh v reále. Odvážne mladé žieňa, čo s ado sveta vybralo pomáhať. Ako kľudné je jej mama? Ozaj asi nie je reálne, aby sa zapojil do života, tak ako klalsické deti, vraj čo sa nestihne do 3 rokov, sa už asi nedá dobehnúť, z toho najzákladnejšieho, čo deti potrebuju.