prečo som na hlavu tresknutá

Stalo sa mi to v štvrtej triede na základnej škole. Hudobná výchova – nuda, ešte keby sme tak spievali, ale súdružka učiteľka Záferová si just zobrala do hlavy, že nám bude na tabuli kresliť a vysvetľovať noty... no, to som už poznala z hudobky, tak som si len tak bezmyšlienkovite šťukala popri uchu versatilkou – to bol predskokan dnešnej pentelky, len tuhy, čo sa tam vsúvali, boli o dosť hrubšie a dali sa aj strúhať...O chvíľu som strúhala aj ja, ale tak jedine nešťastný ksicht. Pri tom šťukaní popri hlave mi nejako tuha z tej ceruzy vypadla rovno do ucha. Ako som si ju chcela prstom vybrať, ešte som si ju zatlačila. S.u. Záferová asi nebola vo veľmi hlbokom pracovnom zápale, alebo to bola už učiteľská rutina. Zajastrila očami, prerušila svoj výklad a skríkla: „Čo je, čo sa ksichtíš?“ Tak som nesmelo zakoktala, že mám niekde v uchu tuhu a neviem čo s tým. „Čože,“ skríkla, utekajúc k mojej lavici, „v ktorom uchu?“ „V pravom.“ To už prišla ku mne, nečakane ma zdrapila za vlasy a tresla mi hlavu o lavicu. Tá hnusná tuha nevypadla. „No, máš teraz niekoho doma?“ Ale hej, mala som, mama išla až na poobednú... Takže som sa pekne poobliekala a hajde domov. Mama bola prekvapená, ale po vysvetlení mi rovno kázala kľaknúť a búchať si hlavu o zem. Tak som si ju statočne trieskala, až ma bolela aj tam, kde som si myslela, že nič nemám, ale tuha sa statočne držala vnútri ucha. V krízových situáciách mama nervy strácala a otec ich mal ako zo železa. Takže musel prísť z roboty domov a šiel so mnou k lekárke. Tam mi už našťastie hlavu o stôl ani o nič iné netreskli, svietili mi síce do ucha ako šialení, vyskúšali asi tri druhy rôznych klieštikov a pinziet, ale tuhu konečne vybrali. A ja odvtedy viem, že som fakt na hlavu tresknutá. A to niekoľkokrát....