Už je to týždeň, čo sme sa vrátili z letnej dovolenky . Zatial sa len veľmi pomaly aklimatizujem a preberám k životu. 
Dnes ráno som úplne výnimočne vykukla von oknom okolo pol siedmej, pre mňa tak nekresťanskú skorú hodinu. 
A čo nevidím, stádo laní a tuším jeden jeleň sa presúvali, neďaleko nás k lesu. Zlatý bol, zodpovedný, išiel ako posledný. 
Kým som sa dotrepala s foťákom, už bol ďaleko. Bolo ešte málo svetla, aj moje ruky sa trasú, tak fešáka som nijak nezachytila v plnej kráse. Ale aspoň som mala motiváciu trochu neskôr na malú chvíľu vybehnúť z domu a kochať sa studeným ránom a čerstvým sniežikom.
Hmla sa prevaľovala zo strany na strany. Kým nás znova celá pohltila, zachytila som si zopár zahmlených pohľadov. Stále rozprávam, že vnímam realitu ako cez dymovú clonu. Takže taký čas, je ozaj môj.
Na malú chvíľu vykuklo slnko. 
Dievčatá, prajem vám veľa krásnych zimných okamihov.
PS: už sa teším na šoférovanie. Posledne, keď bolo viac čerstvého snehu, som sa zľahka vyhýbala protiidúcemu autu, vošla som do utlačeného snehu a tak sa krásne začala šmýkať. Oproti mne šiel akurát bežca, segin nevedel, čo sa deje. Najprv ma to zatiahlo do protismeru a potom rovno na neho. 
Šla som pomaly aj tak som ho len veľmi tesne minula, čo som sa snažila vyrovnať auto. Už viem, asi aj podvedome, že žiadne brzdenie, ani prudké pohyby netreba robiť, ale v šoku som bola riadnom. Dnes drahý videl na tej istej ceste auto v priekope. A to nie sme na Orave, tam to musí byť teraz veľmi dobrodružné.
Romantika ako má byť:) Pekný kraj na život:)