Moj chlapcek s Downovym syndromom v nebi.

Chcem sa podelit o svoj bolestny pribeh.

S MANZELOM SME SA SPOZNALI TAKMER PRED 10-mi ROKMI ESTE V PRACI, SME TAKMER 4 ROKY MANZELMI. Mame krasnu a velmi sikovnu dcerku. Co viac si vclovek moze priat? Ja som si priala dalsie babatko lebo nic krajsie na svete sa Vam prihodit nemoze. Do dvoch rokov sa nam narodil syncek. A tam sa zmenil moj- nas zivot na nepoznanie.

Tehotenstvo bolo hladke, bez komplikacii a bez neakych zvlastnosti. Priala by som asi kazdemu taketo tehotenstvo. Pripravovala som sa takmer kazdym dnom a citala som tyzden co tyzden ako sa babatko v danom case vyvija. Koniec 38 eho tyzdna a babatko sa hlasilo na svet. Kedze zijeme v zahranici, skoro rano sme odniesli dcerku k nasim znamym. Dosli sme do nemocnice a za chvilu ma brali na porodnu salu, kedze uz sa priebeh velmi zrychloval. Vsetko bolo nachystane- prefektne pripravena porodna sala, porodna sestricka a manzel vedla mna. Napojili ma na monitor a 20 minut som musela byt na nom napojena nez by mi mohli podat epiduralku, kedze uz bolesti boli velmi velke. Po 20 minutach mi sestricka povedala, ze dietatko je uz pripravene a musim tlacit. Za 7 minut bolo babatko na svete. Bol to chlapcek. Lekar si ho prezrel ako obycajne a zavolal si dalsieho lekara. Pamatam si potom len tolko, ze po par minutach sa jeden z tych lekarov ku nam obratil a povedal:" Myslim si, ze vas chlapcek ma Downov syndrom (DS). Musime vziat vzorku krvi a to sa potom potvrdi alebo vyvrati," Po tvari mi hned zacali stekat slzy ........na nic viac som sa nezmohla. Hoc vysledky krvnych testov su najskor za 10 dni,bola som presvedcena, ze nas chlapcek Downov syndróm (DS) ma.
Manzel medzitym odisiel vyzdvihnut dcerku a svokru na letisko.
Synceka vzali na specializovane odelenie na pozorovanie.
Prvy den bol celkom fajn, aj prijal prsnik a mohla som ho kojit. Boli som pri vysetreni, ked mu robili ECHO a lekar nam povedal, ze je tam diera na srdiecku, ale nie je velka, no diagnoza znela Defekt atrio-ventrikulárneho septa (AVSD). To sa vraj robi operacia, ale nie vzdy je nevyhnutna. Deti s DS ju maju velmi casto. Druhy den bol uz iny. Nechcel velmi prijimat mlieko a zdalo sa mi, ze ma v puse bublinky, no popocuvali mu crievka a vraveli, ze crievka pracuju. Situacia sa nemenila a upozornila som znova, ze volaco nie je v poriadku. Urobili mu RTG criev a zistili, ze bud ma neprechodnost criev alebo ma ganrenu criev alebo mu uz praskli a obsah vyteka. Smolku v tom case stale este nemal. Hned kontaktovali detsku nemocnicu, ktora je jedina v krajine pre poruchy criev, ci srdiecka. Ta bola vzdialena 2.5 hodiny .Vsetko bolo zabezpecene na prevoz. Rozhodli sme sa, ze ho dame pokrstit ako je zvykom, pokial rodicia si praju a o par hodin bol na ceste. My s manzelom sme sa medzitym zbalili doma. Este som vystiskala dcerku s placom a vyrazili sme. To som nevedela, ze ta nemocnica bude nas domov niekolko tyzdnov. Nasledoval kolotoc vysetreni, otazok.......Biopsiou mu zistili, ze cas criev pri konecniku sa mu nevyvinula a nikdy mu pracovat nebude. Je to Hirschprungova choroba. Zacali sa mu teda robit vyplachy creva a rutina bola uz po par dnoch,ked sa vyplachy robili kazdych 8 hodin. Najprv stolica mu schadzala sam cez kateter von, no tyzden, co tyzden bolo horsie. Museli sme mu uz aj pomahat odsavanim stolice zakazdym. Velakrat sme volali lekara lebo nebolo mozne mu mu vyplach urobit a mal bolesti. Nakoniec po zvazeniach sme rozhodli pre vyvod creva a uz som viacmenej i ja navrhla, aby to urobili com skor lebo doma robit 3x denne by nebolo jednoduche. Kazdy cyplach s pripravou trval asi pol hodiny. Po 6tich tyzdnoch mu zoperovali crievka a odvtedy bol pokoj. Sacok som mu menila uz od od druheho dna a nikdy s tym problem nebol.
Medzitym dosiel den, ked do izby voslo zopar lekarov a sestricka oznamit nam, ze tak ako predpokladali, potvrdil sa Downov syndróm . Lekarka vravela, ze aj keby vysledky testov boli negativne, zopakovali by ich lebo si boli tak isti. To nebolo vobec lahke prijat a to slovo Downov syndróm som nechcela uz vtedy viac pocut.

Co sa tyka srdiecka. V druhy tyzden mu zistili, ze ma zuzenu aortu. Diagnoza : Koarktácia aorty (CoA) Je pomerne častá vrodená srdcová chyba, pri ktorej je priemer aorty zúžený viac ako o 50%. a ze sa mu zatvara, tak ho museli operovat. Vyoperovali mu cast, ktora nerfungovala. Operacia nebola len samam o sebe o dstranenej zlej casti aorty. Pocas operacie mu zitili dalsiu diagnozu :Patent Ductus Arteriosus= je vrodena srdcova chyba, pri ktorej pretrvava otvoreny spoj medzi aortou a plucnou arteriou. Priznaky" zrychlene a stazene dychanie, neprospievanie, lahka unavnost. To vsetko sme mohli na nom pozorovat vlastne od zaciatku. Pri operacii mu na cast aorty dali "kruzok", Ten mal za ulohu znizit prietok krvi do tela a tym padom, mal mat mensiu unavu a viac prospievat . Operacia sa podarila a kruzok zacal fungovat ako mal. Negativum toho bolo, ze hoc nas chlapcek nepriberal takmer vobec, bol i tak casto unaveny, nechcel a nevladal jest. Od zaciatku bol monitoroch non stop a takisto krmeny bol cez hadicku. Medzitym zacal velmi opuchat, tak mu nasadili kombinaciu dvoch liekov, ktore zabrali. Jeho srdiecko bolo monitorovane a kontrolovane rozne.

Poasi 6ich tyzdnoch ma pripravovali, ze budem doma ho nadalej krmit cez hadicku a kazde asi 3 dni ju budem musiet menit.Raz som si to v nemoncici skusila, no bolo toho i tak dost, tak som s manzelom o tom ehceli ani uvazovat. Po par dnoch zacal mat naznaky, ze mozno nieco z jedenia bude. Flasku sem tam chytil a aj nieco vypil, no krmenie trvalo velmi dlho. Lekari boli spokojni s jeho stavom, no predsa nas poslali do nenocnice v nasom meste este na pozorovanie,kedze uz nebol jeho stav vazny. Znova ho previezli a zostali sme sme v nemocnici este asi tyzden.

Za cely ten cas som bola doma 2x. Raz asi na 2 dni a raz asi na 4dni, ked ma manzel prisiel vystriedat lebo mu zavolali z nemocnice, ze sa ocitnem na psychiatrii, ak tam ostanem este dlshie. Dovtedy sme boli ubytovany v nemocnici v ubytovni, ktora poskytuje ubytovanie priamo najblizsim blizkym. Manzel sa mnou chodil vzdy, ked mal volno, drzal ma nad vodou a podporoval ako mohol. Inac som tam bola sama, no dni ubiehali lebo stala sa nieco dialo abolo toho stale vela. Na oddeleni v izbe bola iba postielka, kreslo, stolicka a veci pre setricku. Popripade si bolo mozne vzdy vziat matrac na noc. Kazde dieta ma ale vlastnu izbu. Jedna sestricka mala 2 , maximalne 3 deti. Dovtedy som nemohla povedat ani krive slovo ani na jednu setricku a jedneho lekara, prave naopak. Lekar, ci primar alebo konzultant prisiel za vami osobne, pekne Vam podal ruku s usmevom, vzdy sa zastavili, ked mohli alebo ked boli na oddeleni, na cokolvek sme mali otazy. Boli tam pre nas. Takisto co sa tyka socialnej pracovnicky, hned ked zistili v akom stave je to dieta, prisla za nami a zodpvedali vsetky otazky, co sme mali. Bola za nami niekolko krat a zakazdym si nasla pre nas cas na izbe ako dlho sme potrebovali. Kedze v tom case som bola uz takmer na psychiatrii v jednou nohou, odporucali mi psychiatra, no dodnes som odmietla akekolvek lieky, ci pobyt na psychiatrii, Vtedy som bola schopna zobrat hadam akykolvek liek, len nech sa vsetko vymaze z pamate odkedy sa nam narodil nas syncek. Trvala som na tom, ze lieky je len oblb, i tak mi nepomozu a nic mi nevrati zdrave dieta. Bola to realita. Bud sa k nej clovek postavi zoci voci alebo sa necha oblbnut liekmi.

Dosli sme domov ked mal takmer 8 tyzdnov. Netesila som sa ani trosicka, troska. Priniest si postihnute , chore dieta a popritom nevediet, co bude dalej. Vedeli sme, ze ho cakaju este dalsie operacie,alekedy, ake a co dovtedy??? Dovtedy som preplakala kazdy,kazducky den a chcela som vsetko vratit spat. Uvazovala som kadeako, no pre mna riesenie nebolo, len realita. Tak chcene dieta....... Necitila som k nemu nic. Bolest,aku som mala je nad vsetky bolesti,ake matka moze niest= dovtedy.

Cely ten cas y bola doma nasa dcerka so svokrou, potom dosli moji rodicia, tak dosla sestra a potom sme ostali sami asi 2 mesiace.

Medzitym sme museli chodit pravidelne na kontroly raz mesacne do destskej nemocnice u nas v meste a raz do nemocnice, kde mal robene vsetky zakroky.

Priblizne v 5ich mesiacoch ochorel. Dostal hnacky a utekala som s nim o 2 dni. On nesmel zdehydrovat kvoli srdiecku. Dosli sme domov o nielkolko dni. O asi 2 tyzdne som mu v sacku zistila krv zmiesanu so stolicou, tak som zas hned utekala. Nebolo to nic vazne, ale nechali si ho. Dosli sme domov, no akosi sa mu stav zacal zhorosovat. Dosli sme zas do nemocnice,ktora bola nanestastie vzdialena neakych 20 minut a v kuse len plakal a plakal. Plakal na rukach 8 hodin. Vzdy, ked mal bolesti, chcel byt len na rukach. Boli to hodiny niekedy a boli to i dni. To nebolo nic nezvycajne, mal casto bolesti a krce. Dovtedy s nim nemohli nic robit. Pri bolestiach bruska, ak podate Nurofe, ci Ibuorofen sa bolest este moze zhorist. Po tych 8ych hodinach na rukach ukludnovania ho zobrali do inej miestnosti, kam som radsej nesla. Zas mu brali krv, napichovali ho,ale kedze malokedy sa im podarilo mu v nemocniciach zobrat krv, velmi rychlo sa mu zrazala. Velakrat mal zavedenu kanylu. V tu noc som odisla domov,aby ma mohol manzel vystriedat. No manzel mi vola z nemocnice, nech sa balim, pretoze nasho synceka museli dat do umeleho spanku. Zistili mu zapal pluc a uz nevladal. Nas syncek casto v priebehu dna sa zmenil na neponanie a ochorel nahle. Ten zapal pluc mu zacinal este v nemocnici, ked bol naposledy, ale dovtedy nebol ziaden problem. Sli sme do nemocnice vsetci ,aby sme ho odprevadili z izby a tak sme s manzelom zas vyrazili do nemocnice vzdialenej ľ a pol hodiny. V kome zostal asi 4 dni, po tyzdni akoby mu nic nebolo. Bol na asi 4och ATB-ach. Minuly tyzden som sa len dozvedela, ze vraveli manzelovi, nech pridem este pred odchodom osobne lebo nik neveril, ze on , ktory ma take srdiecko, prezije vobec prevoz. Manzel im ale vravel, ze bude v poriadku. Mal pravdu. Prezil. Za 2 tyzdne sme boli doma. Na ceste domov to bol zas to iste. Akoby toho nebolo dost. To mam chodit po nemocnicach cely zivot a divat sa nanho ako zas trpi, zas place az reve a neda sa mu pomoct? Ved mam manzela a dceru, ja uz ich ani nepoznam. Uz som nevladala, vobec nevladala. Slzy neutichali ani jeden den, vyplakala som asi nove more slz.

Co sa tyka jedla, tuhu stravu sme skusali uz asi od neceleho 5eho mesiaca, no ani po 5ich mesiacov krmenia, nevedel a namal zaujem prijimat tuhu stravu, hoc bola velmi jednoducha. Takisto nedokazalsi ju posuvat , kedze tieto deticky maju velky problem i s jedenim. Boli sme v spojeni s nadaciou,ktora ma na starosti postihnute deticky a vzdy dosli ku nam domov i so specialnymi pracovnikmi rozneho zaradenia.

Ked mal 7 mesiacov a priblizne 5 kil robili mu vysetrenie srdiecka v plnej narkoze: Angiografiu. Zistovali, ci mu mozu dieru na srdiecku zasit a v akom stave celko je jeho srdiecko. Vysledok bol zas neocakavany= dalsia diagnoza:Hypoplasticka lava komora a po druhe : Vysoky plucny tlak. Nik to necakal. Lavu komora srdiecka neodorastla. Ta pumpuje okyslycenej krv dalej. Lekari nam zasa vysvetlovali, co to je, co to prinasa , no vsetko zaviselo od neho. Musia pockat, ci komora narastie alebo ako narastie. Vraj je potrebne pockat neakych 6 mesiacov. Ak by ho operovali, nebol by sa prebral. Takisto mu nasadili dalsie 2 lieky na znizenie tlaku. Zas bolo treba cakat.

Po istom case sme ovsetci odcestovali domov na Slovensko, kedze malicky mohol letiet. Samozrejme doma sme navstevovali lekarov. Ti nasli toho viac, ale skoda o tom pisat. Navstivili sme takisto detsku kardio nemocnicu na Slovensku. Lekari potvrdili, ze takisto oni by to riesili tymto sposobom a liekmi. Ani ma to neuspkojilo. Cakala som, ze aspon nieco ine alebo viac mi poviedia, no nedozvedeli sme sa nic. Vlastne nie. Povedali nam, ze na zakalde ECHA, ktore urobili, lava komora je mala. Operaciu potrwboval urcite v najblisiu dobu ,ale aj keby ju mal, tak budu musiet vytvorit z dvoch iba jednu komoru.

Zdalo sa mi, ze nie to vsetko. Par mesiacov som pozorovala, ze akosi zle rearuje. Pripisovala som to Downovmu syndromu a slabsiemu mentalnemu vyvoju, no ked som ho dala otestovat a diagnoza znela: Hluchota a to obojstranna. Uz som sa nevzrusovala, no vtedy ma to uz riadne pichlo v srdci. Nasadili strojceky. Nepocul nic, iba so strojcekami, no vtedy sa velmi tesil. Takmer hned si zvykol na strojceky a mal ich velmi rad. Vtedy som konecne pocitila, ze ano, je to moje dieta. smeje sa, pocuje, hra sa, deti boli neskutocne pre nho. Dokazal by ich zjest od radosti. Zas mi nik neveril, co som vravela predtym.

Bol cas odist zo Slovenska,kedze nas cakalo tak vytuzene vystrenie, znova Angiografia. Znova sme dolsi den vopred do nemocnice. Od skora rana uz nejdol. Na druhy den rano pred vystrenim mu sli brat krv,ale marne. Nedokazali. Velmi plakal a nechcel, chcel mat pokoj. Dosli sme na salu, kde sme zas stretli tych istych ludi= uz sme boli ako rodina. Cakali sme na lekara chvilku, tak sme si poobzerali miesto , ja ako vzdy som si ho vyfotila. Vsetci boli teda na izbe, zas nam vysvetlili v kratkosti, manzel ho mal na rukach. Cez kanylu zavadzali latky a ked uz spal, polozil ho na operacnu postel, ja som mu ako vzdy dala pusu na jeho malu pusinku a odisli sme. Trvalo to zas asi 2 hodiny. Uz sme netrpezlivo cakali pred dverami. Vysiel ansteziolog a vravel, ze mame ist dnu. Vosli sme, malicky sa preberal. Lekar dosiel a vravel, ze jeho srdiecko je na tom asi tak isto, ako pred 6imi mesiacmi. Lava komora je mala, no tlak v plucach sa zvysil, cize operovat ho nebudu moct. Neprakvapilo ma to.Nastalo niekolko otazok, co a ako alebo ako dlho dokaze takto zit. Vraveli, ze mali jeden pripad pripad, ked bolo dieta s DS a malo vysky olucny tlak a prezilo. V 5ich rokoch malo operaciu a zije. Lekar nam ukazal dalsiu vec na monitore, ze sa mu aortu pri vyustupe velmi zuzila a kedze nemozno operovat, nevedia ako dlho dokaze dakto existovat. V tom case mal takmer 13 mesiacov bez jedneho dna. Vtedy zacali volat lekara spoza sklenenej zaclony, tak sme hned sli pozriet, no nevedel dobre dychat a bol sivy. Pomohli ho rozdychat, no cisla na monitoroch neboli dobre,ale po narkoze to nebyva zvykom. Za chvilu ho odniesli na izbu. Bola tam cely cas sestricka, ktora ho mala na starosti uz na oddeleni a ktora bola pri nom, ked sa aj preberal. Pozapajala a bol i na kysliku. Dovtedy bolo vsetko fajn, vravela,ze ide odovzdat spravu ostatnym sestrickam hned teraz,ale ak by iste cisla klesli pod istu hladinu, mame hned prist. Po tolkych mesiacoch uz viete, ktore cisla su dolezite. Sestricka odisla, manzel sedel pri pristrojoch vedla postielky a ja zohnuta nad malickym. Hladkala som ho, prikryvala a kedze nebol este prebraty, bol otoceny v jednej polohe, no zrazu STOP. Prestal. Hornu cast hrude odhalenu,aby sme videli, ci dycha. No hrud sa nehybala. Sepkam manzelovi: Asi nedycha. On priskocil, vravi: Nie. Vravim : utekaj, utekaj pre sestricku. Ja som mu buchla parkrat po chrbte, no bala som sa vaic. Utekala som hned von na chodbu a kricim, ze moj syn nedycha, ze mu nebije srdiecko., Uz doletela sestricka a vravim, ze asi nedycha: Ona vravi, NIE. Skrikla Cerveny Alarm a buchla po stene po cervenom alarme. Hned pribehli vsetci, co mohli aj s pristrojom na ozivenie a nas s manzelom len brali na bok. Bolo tam snad 10 ludi. O 2 minuty dosiel i lekar, co mu robil vysetenie a pyta sa ked prechadzal, co sa stalo, tak mu vravim: prestalo mu bit srdiecko a utekal na izbu. Odniesli nas zvlast izbu ,kde nas usadili a pytam sa ,ci uz dycha. Vravia, ze nie, ale robia vsetko. Vraveli, ze nas budu informovat. Sestricka dosla snad kazde 3 minuty. Vravela, ze prva faza zlyhala, ze robia druhu fazu ozivovania. Trvalo to asi 20=25 minut a uz som nemohla vydrzat a postavila som sa k dveram. Videla som len lekara ako si prehodil fonendoskop okolo krku so sestrickou a kracal ku nam. Posadili sme sa a vravi: dycha, zije. Nemohla som uverit vlastnym usiam. Je v kome a jeho stav je kriticky.
Previezli ho zas na ARO ,kde uz raz bol v kome. Dosli sme k nemu na izbu ,ked nas konecne pustili k nemu, Zas na vsetkych moznych liekoch, trubickach, hadickach. Lekari, ktori sa zisli uz nasho chlapceka dobre poznali. Vraveli, ze vsetko nechavaju na nom. Babatka sami sa rozhodnu, ci chcu zit alebo nie, hoc bol na maximalnych davkach, ci uz adrenalinu alebo morfia, a pod..... Na istych liekoch v max davkach moze clovek existovat len isty cas. Vraveli este, ze ak by zas doslo k zlyhaniu srdiecka, nebudu ho trapit viac, nebolo by to fer anebolo by to uz dobre. Jeho zivot bol i tak komplikovany, hoc ak by mal operaciu, bol by ako ine deticky. mali takisto podozrenie, ze hoc ho ozivili, nemyslia si, napriek vysokemu plucnemu tlaku a staihnutej aorte, ze kyslik sa vobec dostal do mozgu. Znemenalo by to , ze by bol postihnuty asi uplne do konca zivota. Bolo treba pockat, kedze sa da zistit, ci doslo k poskodeniu, ci nie. No, presiel vecer, noc a stav zacal zlepsovat. Spievala som mu, hladkala, davala do ruky jeho hracky, aby si s nimi hral, cesala, bozkavala, umyvala. Zrazu nadranom cisla na monitoroch a to tep srdiecka zacal stuopat a to o 10 cisel a znova. Nemohla som tomu uverit. jemu vlastne nic nie je. Vie, ze som proi nom, jeho mozog nie je poskodeny. Odpoveda mi. Manzel si bol medzitym oddychnut. ja som ostala celucku noc. ked dosiel vravi, ze chce aby dosla nasa dcerka a jeho mama, Za nekae 4 hodiny prisli. Predtym, ako som odisla na izbu na ubytovnu,co je nake 3 minuty, vravim sestricke, ze nikam neodchadzam, ale nech ma hned vola, ak bude treba. Sla som na izbu za ostatnymi. Na pol 4-tu sme mali dohodnuteho knaza, nech pride a da mu pomazanie. Oddychovali a rozpravali sa co asi dalej. O pol 3 ej mi zvoni telefon, nech prideme.Volala ma sestricka z ARO. Takmer sme utekali. Dosla som s manzelom na izbu a okolo postielky uz len zavesy a pritmie. Pozriem na monitor a co ma hned zaujalo bol jeho tlak. Bol len 40/ 20. Vravim manzelovi : Odchadza. Pytam sa hned sestricky: Odchadza, ze? no vravi, ze ANO. Vravim manzelovi: chod hned pre nasu dcerku. Sestricke vravim, ze nech hned vola knaza. Naokolo bolo uz asi 5 ludi. Sefka ARO, lekar , ktory mu robil Angiografiu a ktory bol jeho konzultant po cely cas a viac si nepamatam. Lekarka s ama pytala, ci ho chcem na ruky. Mala som uz pripravene kreslo, vankusik a na ten mi ho polozili a ja som si sadla. Vlastne dieta mi umieralo v rukach. Nic som nemohla, len zas cakat ?cakat na smrt jedineho synceka ? Prihovarala som sa mu,rozpravala, ale co citil, uz nikdy nezistim a tak som chcela,aby mi to aspon naznacil. Drzala som ho cely cas,tulila, kolisala ho, spievala, a dokoncasom mu rukou udierala jemne na hrudna srdiecko tak, ako mu bilo . Vzdy pomalsie a pomalsie. Nevedela som, co citit. Viem, ze po jeho prvom tazkom smrtelnom stone vravim, ze je koniec. Lekarka vravi, nie je Tak takto umiera clovek, moj syncek? Bolo to najbolestnejsi ston aky somv zivote pocula. Ved to ani nebolo mozne od takeho cloviecika. Manzelovi vravim, nech napise domov nasim rodicom a suredencom, ze nas chlapcek prave kona. Boli este 3 taketo stony a lekarka mi sepka spoza chrbta, ze je koniec. Ja jej len na to vravim, ze nie, jeho srdiecko este bije, Ona mi vravi, ze to je len uz pristroj. Pozriem ana pristroj a vidim uz len rovnu ciaru.
Nedozala som sa nanho uz takto divat, vravim, odpojte ho, uz mu dajte pokoj. Vzal ho manzel a belestne nariekal. Ja som len sedela a sedela. Zobrali nas potom do zlvast izby, kde sme som ho odniesla na rukach akoby som s nim sla niekam zas na vysetrenie a ulozili sme ho do postielky. Tam sme ho potom spolocne umyvali celeho, odpojili a odlepili vsetko. Urobili sme mu odlacky ruk a noh. dala som mu plienocku, poobliekala a pozakryvala,aby mu uz viac nebola zima.jeho hracky boli pri nom a cumlik mal v rucke. Lezal tam v postielke. Po cely cas v miestnosti s nami sa onho starali sestricka, ktora v ten den mala sluzbu a takisto setricka, ktora kazdy Piatok nam od zaciatku zavolala ako sa ma nas chlapcek.Boli tam s nami dlho, uz davno po ich pracovnych hodinach. No, nevadilo im. Vsetko, co bolo treba a co sme chceli, bolo. Po asi 8ich hodinach, odkedy vydychol, som uz nemohla. Odisla som k dcerke. Nasho anjelika vzal manzel na ruky a zakryli ho dekou. odisiel spolu so svkrou a fararom,kde ho ulozili do kaplnky. Tam sme ho potom chodili navstevovat, pokial sme nevybavili potrebne veci na prevoz,aby sme ho mohli ulozit do jeho postielky na Slovensko.
V tu noc,ked nas opustil, sa mi ukazala jeho tvar. Ked som sla spat, zatvorila som oci a len na mna pozeral a potom zmizol, tak som zaspala. Na druhy den som dosla domov zbalit veci a spala som vedla pri postielke. Ked som si lahla a zatvorila oci, znova sa mi ukazala ta ista jeho tvar. Priblizil sa ku mne, dotkol sa mi tvare jeho tvarou, polozil si hlavu na bok vedla mojej, lahol si ku mne a zatvoril oci. Od tohto okamihu viem, ze mu lepsie uz ani nemoze byt a ze si sladko spinka.

Neviem, ci je to vykupenie pre mna a kvoli mne odisiel, aby som sa netrapila alebo vykupenie prenho, aby sa uz on viac nikdy netrapil. Srdce mi vrelo od bolesti, ktoru som prezivala kazdy den,ked som videla ako sa trapi. Posledne tyzdne bolo toho uz ozaj vela a uz ani takmer nespal v noci. Nevladala som po cely ten rok ani jeden den. Kto mi veri, kto nie, na tom nezalezi. Nikomu som nic take zle neurobila, aby som taketo nieco musela vytrpiet. Jedno si budem pamatat : vzdy to mozem byt ja. Je to jedno, co, kde, ako.

Je hrozne a srdce Vam asi ide puknut od bolesti, ked Vam dieta umiera v naruci, no este horsie je ho asi pochovat. Mal nadherny pohreb, taky aky bol i on. Miloval z cistej duse asi tak ako anjeli, pretoze teraz je jeden z nich.

Ak by nebolo manzela, nebola by som to zvladla pretoze on bol oporou aku v zivote clovek chce mat,ked ju potrebuje. vdy ked mal volno, vzdy bol pri mne v nmocnici alebo hned po praci siel za nim a ja som odisla k dcerke. Ani jeden krat nechybal. Ak budem musiet, tak mu to odplatim i svojim zivotom. A ak by nebolo dcerky nemala by som dovtedy preco zit, vdaka jej za to, ze ju mame.

Ak by neboli ostatni okolo= nasa rodina, ktora bola vzdy pri nas a pomohala neustale nemyslim,zeby som ho dokazala mat pri sebe az do konca.

Je vela ludi a vela nazorov. Poviete si, preco som si nedala dieta vziat este ked bol v lone alebo preco som ho niekomu nedala, nenechala v nemocnici alebo.....verim,ze kazdeho napadne neaka otazka.Ja na to poznam len jednu odpoved :Ak clovek miluje vlastne dieta, urobi cokolvek.

Po cely cas som tusila, ze cosi nie je v poriadku a vedela som, ze pride to najhorsie. Velakrat som oporovala a vyslovila, ze on nebude velmi dlho na tom svete , takisto, ze srdiecko nebude mat nikdy v poriadku, tiez, ze je hluchy este predtym ako mu urobili vysetrenie a takisto, ze operaciu nikdy nebude mat alebo ze ju neprezije. Nikto mi nikdy neuveril. Bola som sama. Bohuzial, nikdy som sa nemylila, nikdy.

Anjelikom sa stal 15. Februara 2011 , v den, ked mal 13. mesiacov. Je mi velmi smutno za nim, myslim nan kazdy den, nedokazem nanho zabudnt a lubim ho. Mozno sa mojej dusi ulahcilo lebo viem, ze uz nikdy nebude musiet trpiet ani chvilocku, chvilku a tak ho nechavam ist. Nech si uz len spinka. Neplacem, iba niekedy. Placem, ked narazim na jeho veci, lieky, alebo hracky. Ved este aj ta sedacka, na ktorej sedim, pripomina, ze tu sedel, kde ja a ze sa na nej s nami vsetkymi tesil. Lubil nas celym svojim srdcom a ked len mohol, vzdy sa tesil a bol prituleny svojimi rucickami na tvari, ci na krku. Akoby si nas chcel zapamatat. Verim, ze lepsie mu nemoze byt a ze raz, ked sa z tohto sveta pominiem, sa s nim stretnem a budem sa s nim uz len tesit. Tam kdesi ma caka. Dufam a verim, ze sa nemylim ani tentokrat.

Preslo niekolko mesiacov a slova mi napadali, tak som napisala basen pre mojho anjelika:

Ocko, mamka , sestrička,
to sú moje zlatíčka.
Viem, ako ma veľmi ľúbia,
vždy si ma tak k sebe túlia.

Neviem ale , čo sa deje,
telo sa mi veľmi chveje.
Je to moje srdiečko,
nemôže už ďalej, ale prečo?

Bolesť potom veľka prišla.
Čo sa robí ?
Čo sa deje?
Mamka moja necíti už tĺkot môjho srdca.

Anjel z neba zletí, šepne:
Poď Tomáško, miesto je už pripravené.
Zanechať no musíš Ty,
svojich srdcu najbližších.

Je čas, nedočkám sa Jari, zbohom musím dať
a na cestu sám sa musím vydať.
Som anjel- do neba chcem ísť,
Ľúbim Vás, neplačte…..a nechajte ma ísť.

Zaspal mi chlapček v náručí,
nechajte ho, nech ho ešte pohladím .
Neuvidím ja už nikdy
tie belasé oči , ani úsmev anjelsky.

Chýbate mi, ako ja Vám,
ako ja len potešiť mám?
Pozrite do neba, nie je to klam,
žiarivý pohľad Vám zasielam.

Ráno,keď lúčom slnko zohreje,
svoje krídla otváram, nimi ochraňujem
a ked hlboká noc nastane,
ja prilietam, nežne pohladím, pritúlim, usmejem.

Pride deň - raz sa tu stretneme,
potom nás nič nerozdelí,
zostaneme navždy spolu
a radostne žiť budeme.

Spinkaj sladko anjelik.