Posilka, deň druhý. Akože o dosť lepšie:)

Neuveriteľná vec sa stala, šla som cvičiť opäť. Tentokrát sme sa vytrepali vyskúšať ranné cvičenie. Keby sme mali deti, mohli by sme si asi len pískať, ale keďže máme len psa, tak sa to dalo.

Predsavzatie, že budeme chodiť s kamarátkou stroskotalo hneď pri druhom pokuse navštíviť spoločne posilku, skazila to mrcha menštruácia, ktorá moju spolucvičenkyňu včera postihla. Keby som vedela, že mňa táto radostná udalosť postihne celkom nečakane v posilke, asi by som ani z postele nevstala. Nuž, horšie veci sa stávajú ako to, že sa vám cyklus preladí na kamošku a užívate si to o dva týždne skôr ako ste plánovali.

Napriek tejto nemilej udalosti by som druhý pobyt hodnotila ako veľmi progresívny:

Druhú návštevu už nesprevádzali úzkostné stavy. Fakt som mala prvýkrát trému ako pred a počas pamätného klavírneho vystúpenia v Ľudovej škole umenia keď som mala 8 rokov a pomýlila som sa pred plnou sálou Mestského kultúrneho strediska.

Oproti prvej návšteve som zvládla o 10 minút viac na bežkách.

Na všetky prístroje sa mi podarilo sadnúť správne na prvý pokus. Frajer si ani raz nezaťukal na čelo pri sledovaní môjho počínania. Toto považujem za absolútny výkon (neviem či môj alebo jeho... fakt netuším, či mi to tak šlo, alebo ma nechcel znechutiť, nejaký pokrok to ale je)

Neudrela som si hlavu o kladku (to sa mi stalo minulý týždeň, zabudla som sa priznať, asi som mala okrem ega otrasený aj mozog).

Oslovil ma úplne cudzí a úplne mladý muž ťahajúci činky. Vraj, či sa mi dobre cvičí. Chvíľu som si myslela, že je ironický a niečo ťahám opačne, ale len sa chcel rozprávať. Stúplo mi sebavedomie. Som tu len druhýkrát a už ma oslovujú cudzí muži!

Už len nech  mi to nadšenie vydrží...