Výchova je poslanie

ale teraz je ten najdôležitejší čas- už treba s výchovou začať- vieš, to je ako napr. s grganím- keď si grgne bábätko, pochválime ho zato. Keď si grgne 2 ročné dieťa, ľudia sa na tom zasmejú A keď si grgne 5 ročné dieťa, všetci na neho pozrú ako na nevychovanca- dokonca aj tí, čo sa na tom donedávna zabávali. A ako má to dieťa vedieť, že UŽ to nie je zábava a je to neslušné? A tak je to so všetkým- napr. aj keď sa dieťa v cukrárni hodí o zem že chce zelenú slamku- aké jednoduché ísť a vypýtať mu ju. Lenže dieťa nevidí rozdiel medzi slamkou za 1 cent a plyšovým slonom za 100Eur. Myslím, že všetky tieto "neškodné" ústupky majú oveľa hlbšie dôsledky a znamenajú krok naspäť vo výchove- to si treba uvedomiť- teda podľa mňa Tak držím palce vo výchove, je to náročné poslanie ktoré však keby si každý napĺňa najlepšie podľa svojho vedomia a svedomia- nie že si to zľahčujeme, svet by mohol byť oveľa krajšie miesto

juj, ja netvrdím že nekričím Bohužiaľ aj moja je to slabosť- ale netajím sa s ňou ani pred malou- dokonca sa jej často ospravedlním a aj vetu "dospelý nevedia všetko a môžu sa aj oni mýliť" už teraz počúva často. Bohužiaľ, túto "hádzaciu nervóznu" povahu mám aj ja, snažím sa ju krotiť zo všetkých síl a aj preto sa snažím naučiť slečinku, ako ju zvládať ešte lepšie. No a tento "mudrlant" je ocino dvoch maličkých detičiek, takže si z toho nerobím vrásky- pretože zase podľa mňa on praktizuje až príliš benevolentnú výchovu ktorá má iba malý úspech a preventívne, keď už je toho príliš rupnú mu nervy a decko zbije- nehovorím o "capaku" čo praktizujem aj ja ale 100% nebolí a slečna je zvyknutá že to je tá NAJVäČŠIA hranica, ale o poriadnej po prdeli s krikom, a bez vysvetlenia.
Povedala som mu na to iba "uvidíme keď deti vyrastú, výchovu neposúdiš než nezožneš prvé "ozajstné" víťazstvá. A ja sa spolieham, že ak slečna dostane tieto základné mantinely už teraz- hoci prísnejšie, bude ich vedieť väčšia chápať ako samozrejmosť bez kriku a nejakého "nútenia"

tým to bude- viem čo chcem, alebo resp. nechcem
A o strachu- báť sa ako to niektorá hore popísala- aby raz nemala pocit, že za mnou nemôže s niečím prísť, pretože bude čakať automaticky nepochopenie. Lenže ja sa snažím byť chápavá- lenže kde je ten prelom pochopenie a ospravedlnenie? Ja som to ho často svedkom- napr. "malá mi nikdy neklame, aj keď volačo urobí, prizná sa" a pritom sama som bola veľa razy svedkom, ako klamala. Dokonca aj vtedy keď to jej mamina tvrdila- Nicol robila prvé krôčiky a malá už behala dobre, jašili sa a Nikinu zhodila tak nešťastne, že jej rozbila ústa a tiekla jej krv. Celé som to videla ale popierala to ako sväto svätú pravdu- a tu som si povedala- tak toto nie- pretože ospravedlniť ju že "ona nikdy neklame" alebo "veď je malá" sa nedá. Na deti musia byť kladené PRIMERANÉ nároky- hlavne čo sa bezpečnosti a zdravia týka. Ja napríklad mávam tendenciu Nicol ospravedlňovať že "je v období vzdoru", ja to v hlave aj chápem- obdobie vzdoru je nesúlad medzi fyzickou a psychickou aktivitou- deti sú frustrované, pretože napr. vie ktorú kocku kam vhodiť ale ručička ju nevie otočiť tak, aby tam vošla. Lenže ospravedlňovať tým to, že udrie iné dieťa sa nedá. A tak tu sú moje dilemy. Pretože si uvedomujem, že napr. to že nevyťahuje zo skriniek veci ktoré jej nepatria do rúk nie je nič svetaborné a skôr či neskôr sa to aj tak sama odučí- predsa 8 ročné deti nevyhádžu celú skriňu iba tak z pasie a možno by bola šťastnejšia- bez zákazov. Lenže teraz už sa to naučila a je to pre ňu prirodzené a ja si zas hovorím- ako stavebný kameň výchovy celkom slušné. Ale je výchova naozaj stavba postavená z väčších aj drobných kamienkov? Alebo stačí na seba naskladať tie veľké šutre a to čo nie je otázka života nechať tak, nech sa to vstrebe samo?

aj malá sa hádže o zem, trieska si hlavu, nechce sa ani za svet postaviť, ... vonku tiež máva slabé chvíľky že vôbec nepočúva, aj po riti dostane aj tak to nemá účinok. Je to predsa dieťa a ešte len sa všetko učí. Ale myslím si, že je to na nás- stanoviť limity a nedovoliť im ich prechádzať- hoci bohužiaľ, uznávam že na "hádzanie sa o zem" som ani ja ešte mantinel nenašla Ale napr. bitie detí? Keď môžem, zoberiem malú stadiaľ preč- napr. z ihriska a to je pre ňu trest dostatočný. A keď sa nedá- napr. na návšteve- predsa človek sa nedvihne hneď od dverí že dovi dopo tak tak ju buď separujem- dám do kočíka a stadiaľ sa môže na deti pozerať alebo vyhreším- podľa toho ako zhodnotím situáciu sama. A ver- poznáme aj rev za cumlíkom , alebo otváračom fliaš , alebo za opaskom a to riešim odvedením pozornosti- lenže tu je VEĽMI DôLEŽITÉ spraviť z toho absolútne terno- "wááááááááááááu, Nicol, aha aké žuvačkyyyyyyyyy Vidíš aké majú farby? Tie sú krásne, však? Ocino, môžeme si zobrať takéto žuvačkyyyyy?" Ak nefungujú "žuvačky", púšťame ju chodiť a tam si ona sama nájde niečo, čo ju zaujme že na "kameň úrazu" ihneď zabudne

nieeeee, "ovládať" to ešte dlho nebude . Ale vysvetľovať a hlavne nedovoliť sa dá stále. Aj keď nemáš pocit, že ti rozumie- vysvetľuj, vysvetľuj, vysvetľuj. Vieš, ak začneš už teraz, bude to jednoduchšie neskôr, keď iné maminy ešte len budú s výchovou začínať. Napríklad v čase, keď slečna ešte nechápala že do šuflíku ísť nemôže, zalepila som jej ho a ona naň zabudla. Po pár dňoch som ho odlepila a keď to zistila, začala odznova. A vieš čo nám pomohlo? "Nicol, zavrieš prosím ťa tú skrinku?" A ona ju zavrela s víťazným úsmevom na tvári. "ďakujem, si krásna" . Túžba po pochvale bola väčšinou silnejšia ako túžba po rebélii A ak "kašľala na to", až potom išiel sled "Nicol zatvor tú skrinku" "Nicolkaaaaa" A potom som sa postavila. Buď ju na šupu zavrela alebo dostala po prstoch. Ale to už skôr išlo o skúšanie kto z koho a tu som cítila, že bolo hlavné aby som "zvíťazila" ja

noooooo, ja sa desím skôr ako sa predvedie naše No ale hádam ak bude najhoršie, furt môžeme zbaliť bágl a ejha niekam na prechádzku

ja som od "nesladiacej" výchovy poľavila Nie som zato rada, ale už som nevedela donekonečna vysvetľovať, že ona také nepapá a cítiť sa ťažko keď na mňa všetky babky kukali so zdvihnutým obočím a napokon si aj tak urobili viac menej po svojom Ale na svoju obhajobu- slečinka papá aj tak oveľa menej cukrov ako rovesníci v jej okolí. Najviac ich prijme v mliečnych výrobkoch.
A pitie- začali sme cuckať malinového Drobčeka- nie je to "hubulepiaca" žbrna a je to dojčenská vodička, tak neobsahuje sodík a podobné minerály ktoré zaťažujú detské obličky. Hoci vodička by padla lepšie
A ostatné- ja súhlasím, len proste vidím ako všetci naokolo tie mantinely porušujú a upravujú ako sa im to v danej situácii hodí /nechajú dieťa vyhádzať veci zo skrine, aby mali na chvíľu pokoj/ a ja väčšinou stojím za svojim slovom a prísne trvám na dodržiavaní pravidiel. A tak som si vypočula "hodnotenie" vraj "ona má iba 2 roky, nerozumie všetkému a treba jej aj dovoliť, poľutovať ju"