To nevymyslíš, to je život - alebo mikulášske statky-zmätky

... a ten prináša také situácie, že až! Najmä, ak sa s dospelými deťmi stále hráte na Mikuláša a stále to hráte tak, že vy sa snažíte nádielku dostať do čižiem tak, aby vás deti nevideli a deti sa stále snažia prichytiť Vás pri tom.

Prvý problém je hneď v tom, že dospelé deti majú spravidla väčšiu výdrž ako vy a v čase, keď vy už by ste radi mali polovicu spánku za sebou, ony ešte stále búšia do klávesnice a fejsbúkujú, hrajú hry a tak podobne. To potom úplne vylučuje variantu „čižma na okne“. Čakať na to, kým dospelé deti zaspia, je úloha pre zmoreného rodiča priam nesplniteľná.

Plnenie mikulášskych balíčkov tiež môže byť zábavné – hlavne pre tie dospelé deti – ktoré na striedačku a samozrejme naschvál robia nájazdy do miestnosti, kde ste sa zatvorili aj so všetkými tými sladkými dobrotami a šuštivými sáčkami.

Bolo potrebné prijať opatrenia – začala som to robiť tak, že napriek čižmám v oknách, balíčky od Mikuláša v nich neboli – lebo veď nejaký ten pár obuvi má každý aj v chodbe pod vešiakom .... a tam na Mikuláša nikto nečíha ...

Tento rok ale moja nová Mikulášska taktika spôsobila pekný zmätok. Ale poďme pekne poporiadku. Začalo to tým, že z piatku na sobotu som si neplánovane zažúrovala a do postele som sa dostala dosť neskoro po polnoci. Sobota taká klasicky predvianočná, visela som na oknách, lietala na portviši, veď to poznáte. Podvečer – hurá na kultúru – šli sme s Barčou do kina na Hamleta – záznam divadelného predstavenia z National Theatre s Benedictom Cumberbatchom – tri a pol hodiny shakespearovskej angličtiny by zdolali aj slona, nie že upracovanú a uflámovanú ženskú. Keď som sa tesne pred desiatou dostala domov, bola som takmer K.O.

Mikulášske povinnosti som si ale splniť musela, tak som sa veselo dala do plnenia vrecúšok a poďho roznášať ich. Kristínka nebola doma, tak som to využila a balíček pre ňu a jej priateľa som šupla ku nej na okno – napriek tomu, že tam žiadne čižmy neboli (už si zvykli, že balíček si nájdu skôr pod tým vešiakom, ako na okne). Barborka síce doma bola, ale nebola vo svoje izbe, tak jej balíček skončil tiež na okne, a všetky ostatné v čižmách či topánkach pod vešiakom. Aj ten synátorov. Ešte som pobavená referovala Barči – ten Mišo je ale dobrá líška, dal si tam snowbordovú botu, asi si myslí, že čím väčšia čižma, tým väčšia nádielka – a spokojná s dobre vykonanou prácou som šla spať.

Ráno ma zobudí zúfalý synátorov výkrik: „Mamičkáááááá, ja som ale poslúchal!!!“ Čo to trepe, myslím si, snáď si z neho nevystrelil niektorý zo súrodencov a neschoval mu jeho nádielku? Bežím dole a ukazujem – ale veď tu máš balíček, čo sa ti nepáči .... Ale to nie je moja čižma, to je Dekova ortéza!!!! No a rehoceme sa už obaja na plné kolo ... Keď mi začal rozprávať, ako prišiel dole, pozerá – jeden nádejný švagor má balíček, druhý tiež, tatko má ... len „naše vlastné deti“ nemajú nič .... tak ho chytila panika a hneď SMS-koval aj sestrám – „Mikuláš sa na nás tento rok vys...!“ Takú šarádu skutočne vymyslí iba sám život. Ale – tohtoročný Mikuláš sa u nás bude určite ešte dlho spomínať.