Dnešok je tu a zajtrajšok v nedohľadne...

Dnes sme mali grilovačku u rodičov... Zišla sa tam sestrina rodina, ja so synom a samozrejme, naši rodičia.. Preberali sa hlavne deti, ako asi v každej rodine a na každom rodinnom stretnutí. Potom som na pretras prišla ja – ako asi na každom rodinnom stretnutí... Ako to sama s malým zvládam, ako som ho mohla tak celkom v pohode vychovať, ako vlastne žijem... A samozrejme, opakovaná lož – ktorá sa možno raz naozaj stane pravdou – raz príde ten, ktorý si ťa zaslúži...

Celé noci nespím a študujem... Mám priateľa, rodičia ho poznajú, či sú ním nadšení, sa nepýtam – odpoveď viem, keďže hovoria, že raz príde niekto, kto si ma zaslúži..
Celé noci nespím a študujem... čo ho trápi, prečo sa s tým vysporiadava tak, ako sa vysporiadava, ako mu môžem pomôcť, ako pri jeho diagnóze, ak to je diagnóza, mám reagovať, ako ho povzbudiť...
Celé noci nespím a študujem a dnes na grilovačke sa ma mamka opýtala, či v tom vzťahu vidím budúcnosť. Že ja vedľa seba potrebujem silného muža, ktorý sa postará o mňa a o moje dieťa, keďže som už v živote trpela ako kôň... Najprv sa pousmejem a myslím si, že to nestojí za vysvetľovanie... Potom jej predsa len niečo poviem:
„Ak aj to je diagnóza, je to niečo, čo je definované, s čím sa dá žiť a dá sa podľa toho správať a zariadiť. Nijaký iný chlap mi v živote nedal toľko ako on... Nedá sa to povedať nijak inak iba tak, že je proste dobrý človek...“
Keď píšem tento blog, samozrejme, netuším, ako náš príbeh skončí, pretože zo dňa na deň si môže povedať, že už tu nebude... viem jedno, dnes som si istá, že každý ďalší možný dnešok chcem, aby bol s nami... Lebo každý dnešok je krajší s ním, ako bez neho... A zajtrajšok zatiaľ neriešim....