Najsmutnejšie oči

Nebudem písať o sebe, lebo to, čo sa momentálne deje mne, nedokážem ešte spracovať a už vôbec  o tom ešte nedokážem písať. Ale napíšem vám o najsmutnejších očiach na svete. Je obdobie Veľkej noci, obdobie kedy si pripomíname utrpenie Ježiša. Ale často zabúdame na utrpenie našich blízkych. Včera som v tých najsmutnejších očiach na svete videla toľko utrpenia, bolesti a smútku. Katka sa ma niekoľko krát od včera opýtala: „Na čo myslíš?“ Nedokážem jej odpovedať. Nedokážem jej povedať, že myslím na tú pani. Boli sme na návšteve za mojou maminou v domove dôchodcov. Necítila som sa dobre, ale museli sme ísť. Sľúbili sme jej to. Aj keď sme tam boli tento týždeň už druhý krát, nevedela som jej zavolať a povedať, že neprídeme lebo mi je zle. Toto som jej urobiť nedokázala. Viem, ako sa vždy teší, keď za ňou prídeme.  Aj keď je od nás 240 km ďaleko.

Mamina má novú spolubývajúcu. Pani s milým úsmevom. Pani, ktorá je ležiaca, odkázaná na pomoc ošetrovateliek. Milo nás privíta, opýta sa akú sme mali cestu. Vie, že ideme z ďaleka. Poďakujeme, potom sa venujeme mamine. Mamina ide na wc a ja využijem chvíľku na rozhovor s pani. Pýtam sa: „Teta odkiaľ pochádzate?“ Z Hlohovca. Tak potom viete, kde je v Hlohovci Čínsky múr? Samozrejme, že viem. A kde ste sa tu ocitli tak ďaleko od domova? Pred 50 rokmi sme tu byt dostali. Aha, rozumiem. A deti máte teta? Áno štyri. V tom sa zamyslí a povie. Syn sa mi zabil. Je mi to ľúto. Teta sama začne rozprávať, ako by svoje deti chcela ospravedlniť. Moje deti sú z ďaleka a majú veľa roboty. A dcéra, tá vôbec za mnou nepríde. Pozerám jej do krásnych hlbokých očí a vidím tú bolesť, smútok, nádej. ( Spomína kde žijú deti, jedno sotva 25 km, jedno cca 60 km). Je mi to ľúto. Žiadna vzdialenosť nie je dosť veľká, aby sa nedala prekonať........Teta sa zamyslí a hovorí. Ja mám rakovinu. (Vidím a tiež viem od mojej maminy). Je to strašné. Strašné pre každého človeka, ktorý s touto chorobou musí bojovať. Ja však nedokážem spracovať, keď s ňou trpia deti a starí ľudia. Je to také nespravodlivé. Celý život tvrdo pracovali, vychovali deti, a v starobe sa musia trápiť s ťažkou nemocou, bez pomoci blízkych. Neviem, čo povedať. Je mi to tak veľmi ľúto. Deň predtým som mala podobný pocit, keď sa ma lekárka opýtala ako sa cítim, keď po jej pomoci mi už bolo neopísateľne lepšie. Viete aká bola moja odpoveď? „Mám chuť vás objať, pani doktorka.“ Mladá lekárka na mňa nechápavo pozrela a po chvíli odpovedala, nemáte za čo. Dnes mám chuť objať tú pani, ktorá má tie najsmutnejšie  oči, aké som kedy videla. Objať ju a nič nepovedať. V jej očiach vidím, ako veľmi túži, aby prišli deti, aby mohla ísť domov.  Beriem do ruky koláč, ktorý som doniesla mamine a ponúkam ho tete. Nikdy mi nikto tak neďakoval ako ona, srdečne, úctivo......obyčajný koláč, je mi smutno a zároveň sa teším, že som jej mohla urobiť radosť.

Nerozumiem tomu celému, ale keby som mala tú moc a peniaze, nikdy by som nedovolila, aby ľudia, čo sú mentálne v poriadku a pri vedomí žili takto .....v domovoch dôchodcov. Domovy už nie sú to čo bývali pred 30 rokmi keď v ňom bol môj starký, ktorý sa tak rozhodol dobrovoľne, lebo nechcel žiť sám. Mal pocit, že je o neho postarané, opraté, navarené. Nikdy sa nám nesťažoval. Dnes sú domovy dôchodcov odložiskom starých, nevládnych ľudí. Personálu málo, nestíhajú. Sociálni pracovníci nestíhajú, často nahrádzajú prácu sestričiek. Sociálny pracovník by tu mal byť cez víkend, robiť program ľuďom, aby nemysleli napríklad aj počas sviatkov, že ostali bez rodiny v domove dôchodcov. Na to však nie sú peniaze, na to sa nemyslí.

Aj moja mamina, vychovala tri deti. Každý z nás sme úplne iný. Ale keby nemala mňa, tiež by bola na tomto svete v jej trápení a chorobách úplne sama. Mamina stále verí, že jej syn vráti byt, ktorý mu darovala pred rokmi, aby sa mohla mať lepšie. Jej dôchodok nestačí ani len na základné poplatky v domove dôchodcov. A stále dúfa, že sa jej ozve, opýta sa či niečo nepotrebuje, alebo ako sa má. Žiaľ to sa neudialo už niekoľko rokov. Ale ona stále verí.

Moja mamina hovorí, že domov dôchodcov, je vlastne čakáreň na smrť. A má pravdu. Včera som to pochopila. Je to naozaj hrozné. Katka zastane na chodbe, otočí sa a povie: „Nikdy by som takto nechcela dopadnúť. Fakt je to len čakáreň na smrť.“

Teta sa s nami srdečne lúči. Šťastnú cestu dievčatá, povedala a usmiala sa.

Lúčim sa s maminou. Stisnem ju, ale nemôžem silnejšie, lebo už je len kosť a koža. Vždy keď sa lúčim, myslím na to, že to je možno posledné lúčenie. Viem to. Mamina začne plakať. Ako vždy jej poviem, že už len toto nám chýba, aby si plakala........a tvárim sa, že mi to vadí. Ale to len preto, aby nevidela ako mne krváca srdce. Ešteže nevidí za dvere. Vždy, keď odtiaľ odídem sa rozplačem.....