Prečo???????

Zomrel mladý človek. Nádherný, šikovný človek.Veľmi múdry.

Hlúpym rozhodnutím. Na blbom mieste. Žiaľ, toto rozhodnutie sa už nedalo napraviť.

Človek, o ktorom jeho spolužiaci hovorili - "To je ten, čo všetko môže. Jemu doma nikdy nič nezakážu"

Vždy, keď prišli problémy, našlo sa riešenie. Kým to šlo, bola to iná škola. Tam sa začínalo nanovo. Keď už školu nešlo tak ľahko meniť, respektíve sa ho aj škola chcela zbaviť, nastúpili iné páky. A zas šlo všetko do stratena.

Nič nezmohli ani tí, čo majú pomáhať a chrániť. Vedeli. Veci sa začali riešiť. Ale aj tu sa našlo riešenie, ktoré všetko zahralo do stratena.

Veď je to naše dieťa a urobíme preň vždy to najlepšie. Pred všetkým ho uchránime. Dáme mu možnosť voľby. Na nič nemusí prihliadať. Nech má rozlet. Veď má všetko pred sebou.

 

Je ľahké obviniť rodičov. Sú ešte z generácie, ktorá aspoň čiastočne vyrastala v dobe, keď tých zákazov bolo veľa. A nejak sa to celé prehuplo. Na opačnú stranu kyvadla. Nie, oni nebudú dávať žiadne zákazy. Oni vychovajú absolútne slobodného človeka. Bez hraníc.

Naozaj nepotrebujeme pri výchove, v živote hranice? Môžeme sa správať voľne? Tak ako chceme? Nepotrebujeme sa ohliadať na okolie, na zaužívané normy, pravidlá?

Prinesie život bez hraníc to hlavné?

Vlastne, čo je to hlavné v živote?????

Komentáre

Ono podľa mňa sa pri formovaní mladého človeka stretáva viacero činiteľov, povaha, výchova okolie. To čo benevoletnejšia výchova ustojí u jedného, nemusí pri inom, zraniteľnejšom, búrlivejšom jedincovi. Byť rodičom je tak zložité.

Sú momenty, keď aj ja rozmýšľam ako som tie naše deti (ne)vychovala, kde všade narobila chyby ... Ono to nie je jednoduché, mama by mala bezpodmienečne milovať, ale to neznamená dovoliť všetko, otec byť ten prísnejší ... Častokrát sa hovorí, že ako rodičia viac vychovávame tým, čím žijeme, občas keď tak sledujem naše deti, tak áno, tie slabšie momenty odkukali, lepšie káždé iné ....

Píšeš príbeh ktorý tak dôverne poznám a bojím sa konca. Nemôžme nikomu nič vnútiť a je to ťažká cesta aj ked rodičia verili že ta najlepšia.

Prečo? - neviem, stokrát som hovorila ale to nie je dobre pre dieťa.

Odpoved - mne zakazovali čokoľvek a preto môjmu dieťaťu nič nezakaže a tak vzdelaní ľudia robili tie najväčšie hlúposti, presne tak ako v tomto prípade ak bolo už niečo v škole ihned sa menila, menil sa kolektív aj vtedy ak niekto spochybnil úžasnosť syna a tak sa našla nejaká diagnoza a všetko sa vrátila do koľají len mal ešte väčšie úľavy.

Mne je vtedy veľmi ľúto dieťaťa lenže každy ma svoju cestu a deti si svojich rodičov vyberú.

Jak kyvadlo, z jedného extrému do druhého. A dlho trvá, kým sa to kyvadlo dostane do rovnovážneho stavu.... Niekedy to ani na jeden život nestačí

Poznám mladého muža, ktorý bol voľakedy silne závislý. Spamätal sa blízko konca. Vraj to bolo veľmi ťažké, čomu verím. Teraz je už dlhé roky čistý a dokonca chodí mladým prednášať.

On tvrdí, že je v takomto prípade veľmi dôležité niečím nahradiť to prázdno, ktoré ostane po drogách. Lebo že je relatívne jednoduché sa ich vzdať. Ale nie je jednoduché zaplniť ich miesto niečím, čo dáva zmysel.

Ak niekto povie, že na svojich je najprísnejší, tak väčšinou si predstavím, že to preto, lebo ich nechce nejak protežovať pred okolím. Nikdy som to nebrala tak, že práve pre tú prísnosť a stanovenie mantinelov a to, že im nedovolí v živote nič podliezať, že práve tým im dáva do života také tie zdravé korene - mantinely, aby im tie krídla nenarástli až natoľko, aby z vlastnej roztopaše neuleteli (v tomto prípade bez návratu ... snáď do neba).

Tu nejde len o dieťa, tu ide celkovo o človeka, o jedinca aj dospelého. Každý potrebujeme pravidlá, mantinely, zvyky. Pri hľadaní si svojho miesta o to viac. A nežehliť, aj keď pre mamu je to tak strašne ťažké.

Veď čo musí dieťa až urobiť, aby sa ho zriekla? Aby ho nechala "vyžrať si" čo si navarilo a učilo sa na vlastných chybách?

Lenka. áno to vieme všetci a predsa odborníci  na také niečo vychovajú pravý opak, ako vidieť je stále dosť príkladov - našťastie že menej.

Však ja len konštatujem. Ja to neberiem ako kritiku, či návod, či čo.

K tým odborníkom ... stretla som sa v autobuse s jednou maminou. Robí ako špeciálny pedagóg s problémovými deťmi. Rozprávala aké to má so synom ťažké. Taká dis - hentaká diagnóza. Len som žasla. A potom som si povedala v duchu, aké je to zvláštne v živote, že ju vlastne problémy s dieťaťom doviedli k povolaniu. No a ako ona rozprávala - tak nejak presne trafila moje myšlienky. Len .... "že ako dobre, že som sa na škole dala taký odbor študovať. Ani vo sne by ma nenapadlo, že na vlastnom dieťati si to overím v praxi." Ja viem ... môže to byť náhoda.

No tie dis ... si nenavyberas, to je nastavenie mozgu ... , tazko ovplyvnene vychovou si myslim ... A co som rozpravala s kamoskou, ktoroa robi asistentku v specialnej triede, kde su deti aj vyraznejsimi poruchami spravania, podla nej su pripady, ked s tým výchova nič nenarobí, to sú chybné vzorce od mala ... Nedá sa zovšeobecňvať, súhlasím, za mnohé a veľa môže výchova, ale nie úplne vždy a úplne za všetko ...

To máš pravdu, viac je tých prípadov kde je to už nastavené v mozgu. Rodič ale aj okolie toho jedinca by to mal podchytiť včas, trochu to ubrzdiť... áno, niekedy sa to nedá. Pokúsiť sa to eliminovať do takej formy aby neskĺzol až na taký tenký ľad, ktorý praskne... škoda mladých životov

Viem, že ak niečo také existuje a je, tak to treba prijať, lebo je to stav a momentálne nik naň nevie ako z toho von. Dá sa s tým žiť. Mala som spolužiaka - zmaturoval, zpromoval.

Občas mi však pripadá, že niektorí vidia na vlastných deťoch to, čo tam nie je. Možno nie je. Alebo nevidia, že to tam je - či nechcú vidieť. A potom sa stávajú tragédie.

Inak - ja sa k tým dysgrafikom asi môžem radiť tiež. Lebo nie "dis" ale "dys" ... Hambím sa

Tu zrejme nešlo o žiadne dis poruchy. Tu išlo podľa toho, čo je napísané, skôr o človeka, ktorý bol veľmi šikovný. A veľmi skoro sa naučil ohýbať všetkých okolo podľa toho, čo chcel on. Čo bolo výhodné výhradne pre neho.

Áno áno - tá diskusia o "dys" sa tam dostala vďaka mne. Nemala s týmto prípadom nič spoločné.

No mala či nemala? - už je to pár rokov dozadu ale rozpravala som sa  s učiteľkou  teda špecialný pedagog a ona sa sťažovala že je veľmi mala hranice medzi tým či dieťa nejakú poruchu ma alebo nie a veľakrát sú rodičia tak zanietení že ich dieťa má poruchu lebo sa neučí tak ako by chceli alebo aj iné veci - dieťa je agresívne k spolužiakom či iné. No a tak chodia a chodia a vraj aj tie testy je to všetko dosť subjektívne, ale je to vraj naozaj na úkor deti ktoré to skutočne potrebujú. Robila pred tým v diagnostickom centre takže hovorila o praxi.

je nemoderné, skoro nemožné povedať, že dieťa je rozmaznané, zametá s rodičmi, s okolím. Že rodičia ho zahŕňajú opičou láskou. Hodí sa to na dis- a je vymaľované. Nikto nič nemôže. Keď do toho prídu partnerské problémy rodičov, pár krát výmena v rodine, tak je ťažko to udržať v nejakých normách. Hlavne keď je jednoduchšie povedať, že normy sú blbé, my doprajeme slobodu. Vo všetkom.

Doplnila si ma, áno je to tak.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.