Mám rada ticho ... a Banskú Štiavnicu

Mam rada ticho... ale nielen to... aj dobru makovu strudlu, stare domy s okenicami, klukate ulicky o ktorych netusite kam vedu, lebo o dvadsat metrov aj tak zabocia niekde inde, kaviarnicky, ktore sa zaciatkom sezony zvedavo natlacia svojimi kreslami a stolikmi na chodniky. Cez den sa pomedzi ne vinie vona kavy, po zotmeni za blikotu kahancov a lampasikov tony jazzu a bossanovy ...

To a este mnohe k tomu sa mi splnilo posledny junovy vikend..o Banskej Stiavnici snivam od studentskych cias ked som tam bola naposledy. Na skolskom vylete. Rychly presun mestom v hluciku
spoluziakov, plna hlava dolezitych problemov patriacim k pubertalnemu veku (odkial ma jana nove rifle, s kym chodi marek, ako to ze ma karin nalakovane nechty?...), vystresovane hlasy profesorov... takze zo stiavnice som si po rokoch pamatala len to, ze je to tam vsetko "do kopca". Pocity z mesta navyse prekryl mierne desivy klaustrofobicky zazitok z pochodu starou stolnou a nakup suvenirov na nadvori blizkeho kastiela v svatom antone. ked k mojmu vtedajsiemu veku pridame inu dobu, iny rezim, ine "sluzby"... naozaj stal za spomienku len ten kastiel a stolna...
 Dospela som.... ....a dospela som aj k rozhodnutiu.... musim ju vidiet znova.
 Na nahody neverim, takze aj dlhoocakavany dovod preco tam ist prave teraz prisiel necakane a vsetko do seba dokonale zapadlo.

Milujem vlaky. Sposob dopravy bol tym jasne dany. vo vlaku sa nespi, necita, nepocuva hudba. teda aspon v mojom svete ... Potrebujem pocut to "tu-duM, tu-duM, tu-du-duM", hladat pohladom v poliach tulave macky, poplasene zajace, vo vzduchu dravce, na vodnych plochach kacky.... Na stanickach sledujem tvare vypravcov a vzdy rozmyslam, ze vsetci vyzeraju ze svolu pracu robia radi. Fakt som tusim nevidela zamraceneho vypravcu. Dolezito sa tvariaceho to ano, ale zachmureneho nie. No a rada pozeram ludom do dvorov. Skumam zahradky, predzahradky, psie budy aj s ich obyvatelmi, bazeny a hojdacky pre deti, kolnicky, drevarne, polepene strechy. Spolucestujuci vo vlaku su kapitola sama o sebe. Bavi ma skusat odhadovat ich vek, osudy, nalady. A najlepsie je, ak mojim spolucestujucim je aspon jedno dieta. Tentokrat som mala stastie "len" na labradorku, ale bola super.
 Informaciu, ze Stiavnica je cela "do kopca" mam cele roky. No to, ze je to "najviac do kopca" prvych dvadsat minut od stanice do centra, s cestovnou taskou na pleci a v praziacom slnku o druhej poobede som sa dozvedela az teraz. Nabudena z cestovania a s fotakom v ruke som to vsak nejako zvladla. Dokonca s usmevom a v slusnom tempe. V Stiavnici sa hlada lahko. A aj konkretna adresa aj tip na dobru kavu ci veceru. Vsetci su tam ochotni a usmiati. Najviac zo vsetkych bola usmiata recepcna z penzionu, kde som mala stravit najblizsie dve noci. O ubytovani asi len tolko... Nech by som sla do Stiavnice stokrat, stokrat sa vratim prave tam... pre mna, na moj vkus, moj styl, moje potreby absolutne dokonale. Neviem ci je rozumne prezradzat, kde to konkretne je, moze sa totizto lahko stat, ze vdaka tejto reklame tam bude vzdy obsadene ....
 A teda aka je Stiavnica?.... Je bezkonkurencna. Napriek kratkemu spanku sa oplatilo vstat v sobotu rano skor a uz o pol siedmej sa prechadzat prazdnymi ulickami. Ticho, sviezi ranny vzduch, fotoaparat a pocit, ze zastal cas.... A zaroven ze bezi prilis rychlo, aby som to vsetko stihla do seba nasat. Krasna ukazka relativity a neexistencie casu. Uz roky sa snazim odfotit fotku, v ktorej bude vona danej chvile. Tak ako sa snazim odfotit zakvitnutu lipu a spravim dvadsat, v podstate rovnakych, fotiek v snahe uchovat ten moment vone, fotila som aj tentokrat dvadsat zaberov jednej ulice len preto, lebo som chcela aby vonala tym tichym ranom...este sa musim vela ucit...  Okolo siedmej, osmej to uz zacalo zit.. Hrkotali male zasobovacie auta, rolety na obchodikoch, oknach. Zacali sa objavovat prve kresla a stolicky pred kaviarnickami, ulice sa zaplnili ludmi a autami... Nic pre mna a moje fotky, tak som sla za svojim programom kvoli ktoremu som vlastne do stiavnice prisla. Vecery boli rovnako ocarujuce ako rana. Sice ine, ale rovnako uzasne. Navodit na strednom Slovensku primorsku atmosferu sa da! No napriek tomu clovek stale niekde v srdci, v dusi, citi ze je doma a ze tu je spravne...Samozrejme vela spravilo vynikajuce jedlo, ladova kava, aj horuca kolumbijska cokolada.... ale to uz je viac o mne ako o Stiavnici.
 Ked je niekde cloveku dobre, ked si dokonale oddychne, tak stacia aj dva dni na to, aby mal pocit, ze bol na tyzdnovej dovolenke....Toto bolo presne ono.S niecim takym v dusi som utekala v nedelu poobede dole tym kopcom na vlak domov. Nechapem co sa udialo za tych dva a pol dna, ale ten "dolekopec" sa zrazu zmenil na "horekopec" a zase som fucala do kopca. Tentokrat uz v casovom strese. Vdaka bohu za taxiky a pohotovych stiavnickych taxikarov. Aj tu ukazala Banska Stiavnica jednu zo svojich priatelskych tvari. 

Zhrnute a podciarknute....

Prezila som asi najkrajsi vikend za posledne tyzdne, mozno aj mesiace. Myslim ze obcas mam celkom dobre napady...
 

A male priznanie na zaver....

Ja som tu makovu strudlu proste nestihla! Dva dni su na Stiavnicu strasne malo. ale aspon uz viem kde si ju na stopercent dam este toto leto