Blanka, ak som to správne pochopila, tak so svojím mužom žiješ 20 rokov...a to Ti začalo len teraz vadiť to jeho zatajovanie alebo to predtým nerobieval?
Pretože ak takto žijete 20 rokov a Ty si to len mlčky nechávala tak, myslím, že už teraz nič neporiešiš.
Nie, nenechávala som to tak. 90% našich hádok bolo kvôli tomu a vlastne iba kvôli tomu. Ale včera som to už nezvládla,keď povedal mame, že tam nešiel, lebo nemal s kým. Nikdy v živote som necítila väčšiu bolesť. Trápi ma, že po toľkých rokoch nedokážu akceptovať, že náš vzťah nebol žiadny flirt ani nič podobné a trebárs povedať, aby som prišla aj ja. Lebo tým "Oci príď" aj môjho manžela stavajú do polohy , že sa musí rozhodnúť... A verím, že ani pre neho to nie je ľahké.
presne tak, ak si to doteraz neriešila, teraz sa to ťažko bude.
A k tým promóciám - vlastnému dieťaťu by som išla aj sama, nejako by som si zabezpečila dopravu, alebo išla autobusom, vlakom. Ale neviem, prečo tam odmieta ísť s tebou (ak som to správne pochopila), príp. môžeš ho tam odviesť, ty si zatiaľ sprav nejaký program a potom môžete ísť spolu domov.
A k tým veciam poza chrbát. Ak by som vedela že môj muž robí niekomu niečo poza chrbát, nemala by som istotu že to isté nerobí aj mne. A neviem či by som dokázala žiť s takým človekom toľko rokov a s tým pocitom.
Blanka, problém zrejme nebude len v tej neochote ísť na synove promócie. (Nie som si istá, či si myslela toho syna z jeho prvého manželstva, zrejme áno. To však tak či tak nič nemení na mojej prvej vete).
Zrejme sa vo vašom manželstve nakopilo X neriešených problémov. Je nereálne čakať, že ak vyriešiš jeden, vyriešia sa všetky.
Samozrejme, žiť s tvojím manželom naďalej môžeš.
Otázka by však skôr mala znieť, či je pre teba únosné zotrvávať v nezmenených podmienkach.
Predpokladám, že nie.
V takom prípade máš v podstate dve možnosti:
1. ukončiť vzťah (čo nie je po dvadsiatich rokoch vôbec jednoduché),
2. popracovať na jeho dôkladnej "rekonštrukcii" (čo je ešte zložitejšie).
Rozhodnúť sa musíš sama, to za teba nespraví nik.
Skús si predtým prečítať napríklad toto:
O očakávaniach
Dlhoročný vzťah
Moje problémy, tvoje problémy, naše problémy
Podstata a riešenie problémov
Ja rozmýšľam, prečo robí niektoré veci poza chrbát. Nedôveruje ti? Si "fúria" a má strach, ako zareaguješ? Má pocit, že nepatríš do rodiny? Alebo je to tak, že ťa chce chrániť, napríklad aby si sa nestretla s jeho bývalou, keďže vie, že vám robí problémy. Možno si myslí, že tebe samej by bolo ľúto, ak by dal prednosť synovej promócii. Neviem, sú to len úvahy, ty poznáš svojho manžela najlepšie, sama sa nad tým zamysli a skús sa s ním o tom porozprávať.
Ako po 20 rokoch nemôžeš patriť do rodiny? Ja si skôr myslím, že tú rodinu takmer ani nemal /z tých 4 rokov bol asi 3r. na výške a 9 mesiacov na vojne - potom sa hneď rozviedli/. Promócie boli už druhý krát - najskôr Bc. /tam sa proste zobral a išiel bezo mňa/ a teraz, keď už nemohol ísť - lebo nemá vodičák... A ak by som ho tam mala zaviezť ja - radšej nepôjde? Alebo bol by po toľkých rokoch problém povedať - "Prídem s manželkou?"
Asi som sa nevyjadrila dosť presne, myslela som samozrejme do jeho predchádzajúcej rodiny - alebo ako to mám nazvať. Jednoducho má možno oddelené teba + vaše spoločné deti, ale svojho syna z predchádzajúceho manželstva neberie ako súčasť vašej terajšej rodiny.Najmä keď s vami nežije a ani nikdy nežil - aspoň som to tak pochopila, z toho, čo si napísala.
Podľa mňa je to o rozprávaní sa s Tvojím manželom, čo svojím konaním sleduje, kam tým mieri, ako ďaleko chce zájsť...Ty aby si mala o svojich pocitoch hovoriť v prvom rade s ním, aby vedel, ako sa cítiš. Hádky odlož bokom, pri veľkých emóciách povieš aj to, čo nechceš a vôbec nič neriešia. A hlavne sa obaja počúvajte, nesnažte sa navzájom tlačiť do pozícií, v akých sa necítite dobre.
Ak sa chceš rozhodnúť, či zostať alebo odísť, najskôr sa spýtaj seba, ako to cítiš a čo od vzťahu v budúcnosti očakávaš...treba sa zhlboka nadýchnuť a začať vzťah "upratovať"...
A ešte - ja mám tiež nevlastnú matku, ktorú veľmi nemusím, ale NIKDY som otcovi nepovedala, aby prišiel, či na svadbu, krštiny mojich detí alebo čokoľvek rodinné prišiel sám. Je to predsa jeho manželka a ja to akceptujem. A myslím si, že manželov už tiež dospelý syn by to mal pochopiť. Či...?
Manželov syn, ani nikto iný nemusí vôbec nič chápať a vnímať ako ty. Proste nemusí.
Ani manžel po tých rokoch?
Ani on.
Proste nikto nemusí.
Pozri si ten link o očakávaniach 
.
No musieť nemusí, geo, ale opakujem sa, ako by si sa cítila Ty na jej mieste? A niektoré veci sú skrátka elementárna slušnosť.
Nie je to tak, že ako sa správaš k ľudom Ty tak sa ony správajú k Tebe?
Za 20 rokov ho už trochu musíš poznať, prečo sa tak správa. Podľa mňa ľudia, ktorí sa rozídu a majú nových partnerov, musia rátať s takýmito stretnutiami.
A nie je to náhodou tak, že Ťa má rád a nechce Ťa s tým zaťažovať a možno cíti, že nie si po vôli tej druhej a nechce Vás proste nejako spolu vidieť. Nad tým si neuvažovala?
Alebo nebojí sa Tvojich reakcií alebo komentárov na adresu tej druhej atď.
Tak Ti jednoducho zatajuje.
To by bolo skvelé, keby sa ľudia správali ku mne výlučne tak, ako sa správam ja k nim.
Tak to ale nefunguje.
Ľudia sa ku mne správajú tak, ako oni uznajú za vhodné; a ja sa tiež k nim správam tak, ako uznám za vhodné.
Akcia-reakcia (obojstranne) a každý z diskutujúcich má na výsledku vzájomnej komunikácie svoj podiel (pri dvoch je to 50:50).
Zvyčajne s tým (pri osobnom styku) nemám žiadne problémy. Interakcia medzi ľuďmi totiž nie je len o správaní. Ide aj o reč tela, výraz tváre, tón hlasu... atď.
Ak je (zriedka) niekto ku mne nepríjemný (odmeraný, nahnevaný, kričí na mňa...), maximálne behom desiatich minút (a to sa deje aj pri cudzích ľuďoch) sa "preladí" na moju "frekvenciu" (teda na vecnú a obojstranne slušnú diskusiu).
To je o asertivite a komunikačných technikách.
Ak niekto nie je smerom ku mne schopný dlhodobo dodržiavať ani elementárnu slušnosť, nebudem čakať 20 rokov, kým ho osvieti. Riešila by som taký problém omnoho skôr (približne pred 19 rokmi a 11 mesiacmi).
Blanka zjavne neriešila (alebo riešila zle), čo má svoje dôsledky (ako majú svoje dôsledky všetky naše ne/činy).
Čas sa vrátiť nedá, takže teraz treba vychádzať z toho, čo je aktuálne. Vyššie som rozpísala Blankine tri možnosti (1. naďalej neriešiť alebo riešiť zle, 2. ukončiť vzťah - čo je v podstate útek, 3. konečne začať riešiť dobre).
Pekne si to napísala a máš aj pravdu. Áno riešenia sú 3. Len Ty si to tak čisto pragmaticky a bez emócie.........
Ja len nechápem, že za 20 rokov sa už museli o tom debatiť alebo to riešiť a nič?
Je čudné, že nejde synovi na promócie, keby tam chcel ísť tak tam predsa ide aj autobusom a hotovo. A nemusí ísť s Blankou, asi nechce. Keď ono je to tak, že my ženy všetko rozoberáme a máme potrebu o tom rozprávať a chlapi to toľko nerozoberajú.
Ja by som to asi neriešila. Ak ma poprosí, poď so mnou, tak by som šla, alebo by som sa ponúkla ale ak nechce, tak by som sa vykašľala, no sorry asi tak.
Dakedy je lepšie sa nenúkať.
Prepáč, ale o mojich ne/emóciach nevieš vôbec nič.
A poznám mužov, ktorí vedia donekonečna a ešte ďalej rozoberať jedno veľké NIČ.
A poznám ženy, ktoré idú, vyriešia PROBLÉM - a vybavené.
Vôbec nezáleží na tom, ako dlho niečo riešiš. Záleží na tom, AKO to riešiš.
Ak zle, ani za ďalších 20 rokov sa stav Blankinho manželstva nezmení.
Aspoň teda nie k lepšiemu.
OMG - geo??????????????????
Jednoducho Ty si 1 !!! 
ja s geo celkom súhlasím...a nechápem, prečo by v reakcii na problém úplne cudzej ženy, ktorú zrejme nikdy nevidela, mala zapájať akékoľvek emócie, samozrejme, že sa na to pozerá pragmaticky...ja to vidím tak, že syn si jednoducho neželá, aby tam nevlastná matka bola /zrejme z dôvodu dlhodobo zlých vzťahov, na čom majú podiel obe strany/ a otec aby nemal doma peklo, tak radšej nejde ani on...ale možno je to všetko úplne inak, neviem
Nemyslím si, že je to preto, aby nemal doma peklo. Už vyššie som písala, že na prvé bakalárske promócie jednoducho išiel. Mňa len veľmi ranilo, keď povedal mame, že tam nejde, lebo nemá s kým. Keby len slovkom povedal, odviezla by som ho tam, niekde počkala ... A už ma ani veľmi netrápi, čo si myslí rodina bývalej - ona s ním takmer nežila, rozviedla sa s ním pri prvom probléme. Ja som s ním 20 rokov v dobrom aj zlom a to doslova.
Blanka, je vcelku irelevantné, koľko si ním žila ty a koľko prvá žena. Ona má s ním (tiež) dieťa a tak sú stále určitým spôsobom "spojení". A aj vždy budú. Papier o rozvode na tom nič nemení.
Dievčatá moje - 
Na problémy existujú stovky riešení a ani jedno nemusí byť správne....každé jedno však svojim spôsobom k niečomu pomôže.
Ja nevidím zlé riešenie a dobré riešenie.
Čo je dobré mne, nemusí byť dobré nikomu a čo môže byť dobré každému, nie je dobré pre mňa....pretože ja som ja (ona je ona, on je on, oni sú oni atd....).
Ja by som s mužom, ktorý nešiel vlastnému synovi na promócie kludne žila dalej.....Nie je to zločin, je to iba jeho forma prejavu vzťahu k vlastnému dieťaťu. Povedala by som mu svoj názor a tým by to pre mňa končilo.
Navyše by som si vzťah k partnerovmu dieťaťu nenechala kaziť jeho matkou. Môj vzťah k nemu je čisto o mne a ňom.
Dobre mi padne, ak príde s úsmevom od ucha k uchu, objíme ma a povie svoje "ahoj maceško" 
Mala by som sa uraziť?
Musím povedať že viem pochopiť tvoje pocity a najviac sa mi páči odpoved Evky a s ňou úplne súhlasím a brala by som takého nevlastného syna, lenže on nemusí zobrať teba a tak tomu daj pokoj.
Myslím že aj mňa by bolelo že po 20 rokoch nestojim v rodine muža za nič.
Ano žiadne očakávania a žiadne sklamania, ale ako sa to dá?
Blanka, ja osobne by som aj tak sa o tom rozprávala a chcela pochopiť prečo nie som dosť dobrá na také veci, ale ty urob čo ti srdce káže 
Margori, ďakujem za veľmi ľudský názor Len chcem poopraviť - nejedná sa o manželovu rodinu /tá je v pohode/, ale o rodinu jeho bývalej, aj keď mne to ako bývalá rodina nepripadá, pretože pod jednou strechou spolu vlastne nikdy nežili.
Blanka, ja som to zle napísala - myslela som jeho deti. 
Ďakujem Vám všetkým za vaše názory a odpovede Viem, že si to musím vyriešiť sama a verte, že aj stále riešim. Ale niekedy je fajn sa niekomu vyžalovať a "vypočuť" si nestranné názory. Také s nadhľadom, ktoré aj mne trošku naložia a tak. V podstate to pomaličky prehrmelo, len vo mne je prázdno čím ďalej väčšie a toho sa bojím.
A možno má Georgína pravdu, že nemôžeme od nikoho nič očakávať. Len o čom potom vzťah je? Aby sme len žili jeden vedľa druhého a každý po svojom?
Nikde som nenapísala, že nemôžeme od nikoho nič očakávať. Očakávaj od koho chceš čo len chceš - ale skús si pritom uvedomovať, že nikto ti nie je povinný vyhovieť.
Blanka, ono, popísmenkovať je fajn.
Ale myslím, že by si urobila veľmi dobre, keby si sa išla porozprávať. S odborníkom.
Psychologické poradne sú v každom okresnom meste a poradestvo je zadarmo. Tam by ti mohli účinne pomôcť aj s tým vašim omnoho vážnejším problémom, ktorý vo vašom vzťahu máte.
Držím palce
Pekný večer. Toto je môj prvý príspevok, aj keď veľmi rada sledujem vaše diskusie. Vidím, že ste tu múdre žienky so životnými skúsenosťami. Možno poradíte aj mne. Som druhý krát vydatá, mám 2 deti /dvojičky/ z prvého manželstva a aj syna s druhým manželom. Tiež má z prvého manželstva syna. Aj keď sa nerozviedli kvôli mne, jeho bývalá stále robila problémy, aby môj vzťah s jej synom bol ... no, čo poviem - nie dobrý. Myslím, alebo lepšie viem, že aj manžel robil všetko tak, aby som niektoré veci nevedela .... Ako sa hovorí "Poza chrbát". Podotýkam, že s ňou bol snáď 4 roky -my sme spolu takmer 20 rokov.
Ale k problému - dá sa žiť s človekom, ktorý radšej nejde synovi na promócie /nemá vodičák -zobrali mu/, než aby tam išiel so mnou? Proste povedal, že nemá s kým ísť.