Happy Hour a šťastné konce

Každý šťastný koniec má niekde svoj začiatok. Tieto konkrétne sa pre mňa začali v piatok, keď som spolu s Dvojčiatkovou Silviou vyrazila smer Piešťany, úžasnou medzizastávkou v motoreste Bučany. Parádne „menučko“ ma vrátilo do detstva, lebo takú rascovú (alebo ako sa u nás hovorilo zasmaženú či vajíčkovú) polievku som nejedla, odkedy mi deti odrástli. Nielen to, vďaka úžasnému pánovi majiteľovi, ktorý si tam nielen sám varí, ale aj pečie, bola zachránená naša česť a mohli sme sa pekne a hrdo chváliť cudzím perím, tvrdiac, že sme celú noc nespali ....
Hneď po príchode sme sa vrhli do víru diania, ktoré bolo bohaté (aj keď mne sa zdalo, že trochu viac neorganizované ako sme boli v minulosti zvyknuté) – nakukol dokonca aj sám pán prezident.
Napriek tomu, že nikto a nič nie je dokonalé, z môjho pohľadu to vidím tak, že podariť sa nakoniec podarilo všetko – dobre vyše polmetrový „sladký“ barlolámač sa sám nezlomil, ani úžasný netopierí kvet – čo boli najväčšie exponáty na cukrárskom poli. Nezlomný elán a úžasná fantázia ale sálali zo všetkých exponátov – aj z tých pedigových, textilných, korálkových, papierových, ...
Šťastná som bola aj v sobotu večer, keď sa mi podarilo (po predlhom čakaní) konečne spustiť a úspešne zavŕšiť tombolu – svetlým momentom vola skutočnosť, že prvýkrát v jej histórii sme mali skutočné OSUDIE!!! Dúfam, že to niekto odfotil!!!
Chcem pevne veriť, že šťastným koncom sa skončila aj záchranná akcia, ktorú sme odštartovali s Mamamatou a Mamananou, keď sme relaxujúc v bazéne a vyzerajúc Oňurov (jeden si nás z balkóna veru aj fotil na mobil ) začuli zúfalé miaukanie, ktoré nás doviedlo k mačiatku uväznenému v hlbokej jame za obrovským kvetináčom s palmou. Mamamata síce takmer prišlo o okuliare, ale šikovná naničmamka zvládne všetko a pokrivený rám si aspoň čiastočne narovnala. Či mačiatko po pristavenom „rebríku“ vyliezlo neviem s istotou, ale aspoň mám dobrý pocit, že sme pre jeho záchranu urobili čo sa dalo.
Šťastný koniec (rozumej šťastný návrat) sme želali na prelome soboty a nedele aj tým vzácnym kvietkom, ktoré tentokrát prišli iba „nakuknúť“ – či už to bola Manny, Fčellička a Vikush, ktoré si vďaka Sadlnkimnu ochotnému manželovi mohli aj trošku dlhšie povyraziť z kopýtka, alebo Erkočka s Carly a Renkou ako pasažierkami na dobrodružnej ceste nočným mestom. Ako som sa dopočula – boli chvíle, keď by sa hlavne v Erkočke ako šoférke, nebol krvi dorezal pri konfrontácii so zelenými žabkami, čo na poriadok na cestách dozerajú – všetci však vieme, aké sú tieto naše dámy neodolateľné a určite aj vďaka tomu nakoniec Erkočka nemusela obracať peňaženku naruby ....
Weekend utiekol ako voda a po tradičnom spoločnom fotení nastal čas objatí, stískania – a ako sa zdá aj svitania na lepšie časy, nechcem síce zbytočne živiť nejaké plané nádeje, ale to čo ja som už na Sliači tušila by mohla byť pravda – koniec, ktorý tam bol zvestovaný zrejme nebude definitívny a preto celkom určite bude šťastný, ale veď vyčkajme do jari a nechajme sa prekvapiť (minimálne v tom, či to bude Boca, alebo Smokovec ).
Rozpŕchlo sa to naše stádočko, ako keď medzi vrabce strelíš, na všetky strany, len zopár udatných akosi nedokázalo opustiť pozície a čo malo byť pôvodne iba „dáme si kávu a ideme“ trvalo doooobré tri hodiny – všetky čo tam boli budú asi so mnou súhlasiť, že táto happy hour bola tou skutočnou čerešničkou na torte tohtoročného jesenného stretnutia.
Cestovné poriadky však nepustia a tak sme nakoniec pred tým Grandom so Silvinkou úplne osameli – čo iné nám ostávalo, ako nastúpiť cestu späť. Teplé slniečko cez predné okno auta hrialo tak, že bolo skutočným šťastím, že sme nezaspali – na poslednú etapu som Silvii ešte musela zabezpečiť kávová doping.
Nabitá pozitívnou energiou som si vypočula hlásenie od rodiny o tom ako ostatné 3 dni strávili oni a utekala som k počítaču vyzerať, kto už bol taký šikovný a zverejnil nejaké foto. Ako by ma ľadovou vodou oblial, keď mi zrazu Silvinka píše na FB, že pozbyla foťák a ani netuší, kde tak asi ... preberali sme všetky možné i nemožné alternatívy, telefonovala do hotela i kaviarne a .... foťák sa našiel.
Korunu týmto trom úžasným dňom dal večer – podarilo sa mi pre Silvinku objednať cez net knihu, po ktorej ukrutne túžila (dúfam, že aj príde) a MM sa podarilo za celkom slušnú sumičku streliť moju „skrátenú verziu“ Fabie. Dnes sa s mojou „bosorkou“ rozlúčim nadobro, bude slúžiť ako darkyňa orgánov ....
Ktorý z týchto šťastných koncov ma teší najviac – asi ten, že verím, že podobný blog budem môcť napísať aj o rok na jar.